Kto si zájde na prechádzku pod Devín, natrafí na pamätník obetiam totality. Tu si môžeme prečítať, že počas totalitného režimu bolo z Československa odvlečených do sovietskych gulagov viac ako 20 000 ľudí, počet deportovaných po roku 1945 bol viac ako 2 200 000, utečencov pred komunistickým útlakom bolo viac ako 180 000 a za pokus o emigráciu bolo vo väzení takmer 80 000 ľudí. Ďalej nasleduje menný zoznam tých, čo zabili pri pokuse o útek na československých hraniciach v rokoch 1948 – 1989.
V novom slovenskom kabinete, vrátane premiéra, je jedenásť bývalých členov komunistickej strany. Tej strany, ktorá vyrábala takéto ľudské osudy, trestala každý pokus o slobodné myslenie, neumožnila slobodne cestovať, ani slobodu slova a tlače, v demokraciách videla „zahnívajúci kapitalizmus“, ako to s obľubou hovorievali komunistickí funkcionári, a v každom slobodne mysliacom občanovi videla triedneho nepriateľa.
Je zrejmé, že musíme vidieť meniace sa formy a intenzity tohto diktátu, ako aj to, že mnohí boli členmi strany nie kvôli stotožneniu sa s jej ideológiou, ale kvôli kariére, výhodám, alebo zamestnaniu. No ak dnes máme v novej vláde jedenásť bývalých členov KSS, potom je to pľuvanec do tváre celým dejinám utrpenia a neslobody, urážka dlhej cesty za slobodou i všetkých jej väčších i menších obetí. Zloženie novej vlády zväčša z ľudí, ktorých sprevádza úzka spätosť s bývalým režimom v podstate znamená rehabilitáciu niekdajšieho režimu i kariérnej pretvárky. Očakávať niečo iné od premiéra, ktorý sám „zostal mentálne zaseknutý vo svojom skanzene“ (P. Schutz) by bolo naivné.
A to ešte nehovoríme o rehabilitovaní domáceho vývoja v období pred voľbami roku 1998. Naše nové rehabilitačné centrum je len dôkazom toho, aká náročná je cesta k zrelej slobode a uprostred akých zápasov a protirečení sa na tejto ceste napreduje. A to je dávna dejinná (i biblická) skúsenosť, skúsenosť mnohých generácií a mnohých posttotalitných spoločností. Skúsenosť, ktorú vlastne len kopírujeme. Namiesto toho, aby sme sa z nej poučili.
(SME 21. 7. 2006)