Viera Kononenková vyštudovala podnikový manažment na Ekonomickej univerzite v Bratislave. V roku 2001 sa presťahovala aj s rodinou do Kanady. Najprv pracovala v Toronte v Royal Bank of Canada, neskôr si s jedným kolegom založili spoločnú brokerskú firmu a dnes je úspešnou finančníčkou a maklérkou. Žije v meste Mississauga, ktoré susedí s Torontom. V roku 2005 spolu s ďalšími podnikateľmi, umelcami a členmi komunity založila neziskovú komunitnú organizáciu Canadian Community Arts Initiative, ktorá organizuje kultúrne a vzdelávacie podujatia vrátane medzinárodného filmového festivalu MISAFF a hudobného festivalu Rock the Colliseum. „Otvorená myseľ, schopnosť prispôsobiť sa a učiť sa nové veci, nezávislosť a sebestačnosť a úprimný záujem o ľudí, ich kultúru a tradície“ sú popri vzdelaní podľa nej základnými predpokladmi pre presadenie sa v Kanade. A pretože je to Kanada s jej krásnou prírodou, k tomu ešte neodmysliteľne patrí aj „láska k prírode a uvedomelosť v jej využívaní a v prístupe k nej“.
Študovali ste podnikový manažment na Ekonomickej univerzite v Bratislave, dnes ste úspešnou a rešpektovanou maklérkou v Kanade. Ako sa to celé začalo a prečo práve Kanada?
Vyrastala som v Bratislave, v paneláku na Medzijarkoch. Šťastné Husákove dieťa, každé leto tri týždne v pionierskom tábore v Chtelnici, potom gymnázium. A revolúcia. Nikdy nezabudnem ako sa strihal ostnatý plot na Devíne a ako sme prvýkrát prekročili hranice do susedného Rakúska. Pre mnohých na Slovensku je dnes už sloboda samozrejmosť, ba až klišé, ale keď som v máji tohto roku bola na Devíne, musím sa priznať, zvlhli mi oči. Toľko zmarených životov a toľko utopených snov. A hlavne som si vtedy spomenula na mojich rovesníkov a naše utopené sny.
V polovici deväťdesiatych rokov sa mnohé revolučné ilúzie stretli s tvrdou realitou, netrpezlivosťou, závistlivosťou a u niektorých prepytujem aj s nenažranosťou. Na druhej strane svet bol otvorený a skúsiť to za hranicami už bolo dobrodružstvo, nie kriminálny čin. Tak sme sa nakoniec rozhodli, že odchodom v tom čase to uľahčíme aj deťom a prešľapeme im ten imigrantský chodník. Hrali v tom rolu aj moje romantické sny načerpané z kníh a trampských pesničiek. A v neposlednom rade viním aj Petra Breinera a jeho Javorové listy, ktoré vtedy vychádzali v SME. Ďakujem ti, Peter.
Na Slovensku som pracovala v medzinárodnej IT firme a neskôr v bankovníctve na lukratívnom poste. Po príchode do Kanady roku 2001 som sa v Toronte zamestnala v Kráľovskej banke Kanady. Tak sa začal môj život v Kanade.
Kanada má užasnú históriu a je vybudovaná na imigrácii. Moderná Kanada je pre mňa osobne najlepšia krajina na svete. Nie je dokonalá a bez chýb, ale svoje rozhodnutie som nikdy neoľutovala a som tu veľmi šťastná.
Ak niekto vyštuduje vysokú školu na Slovensku, musí absolvovať v Kanade nejaké skúšky, aby mu uznali kvalifikáciu?
Pre absolventov mojej vekovej kategórie bol proces atestácie a uznania vzdelania poväčšine boj s veternými mlynmi. Z kanadskej strany sú požiadavky veľmi transparentné a rovnaké pre absolventov z celého sveta. Ale boj so študijným oddelením na mojej slovenskej alma mater vyžadoval v tom čase až nadľudskú energiu. Treba však povedať, že aj keď máte ten kus papiera v rukách, dôležité je, ako sa presadíte v novom prostredí, ako rýchlo sa dokážete naučiť nové veci a začleniť do multikultúrnej spoločnosti.
Spomenuli ste, že ste sa zamestnali v banke, čo zodpovedalo vášmu vzdelaniu aj praxi. Ale predsa len to bolo v cudzom svete a v neznámom prostredí, takže to asi nebolo celkom jednoduché.
Na Slovenku som pracovala v medzinárodnej IT firme a neskôr v bankovníctve na lukratívnom poste. Po príchode do Kanady bolo moje prvé zamestnanie v Royal Bank of Canada ako „casual service representative“ . V tom čase som ešte bývala v Toronte. Táto práca znamenala, že buď večer vopred alebo v daný deň skoro ráno mi zavolali, v ktorej pobočke budem robiť a koľko hodín. V realite to pre mňa znamenalo ráno vytiahnuť mapu Toronta, preštudovať, kam to vlastne mám ísť, napísať si, na ktorej zastávke metra vystúpiť, na ktorý autobus nastúpiť a koľko zastávok sa odviezť. Cesta mi trvala takmer dve hodiny. V batohu lodičky, šminky a uterák, aby som sa po príchode do pobočky mohla upraviť. Potom som na jednu či dve hodiny zaskočila za niekoho, kto musel odísť k lekárovi, alebo som zaskakovala za niekoho v čase jeho obednej prestávky. V lepšom prípade som strávila na jednom mieste niekoľko dní zaskakovaním za niekoho, kto bol chorý.
Ešte sa vrátim k uznaniu vzdelania. Toto bol práve ten proces v reálnom živote. Zamestnávateľ si vás otestuje z odborných znalostí a plnenia obchodných úloh a cieľov, ale aj z mäkkých zručností ako sú pevná vôľa, vytrvalosť, prispôsobenie sa podmienkam, kreativita alebo spoľahlivosť. Zrejme som v tom vyhovovala, pretože po niekoľkých mesiacoch mi ponúkli trvalé miesto. Potom to už šlo.
V mojom odbore v Kanade treba na všetko skúšku a certifikát. Tak som si na Inštitúte kanadských bankárov urobila skúšku a licenciu na obchodovanie s cennými papiermi a investičnými fondmi. Neskôr som sa začala venovať výlučne hypotékam.
A dnes ste úspešná finančníčka a maklérka.
Musela som absolvovať ďalšie štúdium a skúšky a získať licencie v Inštitúte hypotekárnych profesionálov. Najprv ako hypotekárny agent, ktorý môže obchodovať v oblasti hypoték. Potom ako broker, čo mi umožnilo založiť vlastnú firmu, vytvoriť a viesť vlastný tím hypotekárnych agentov a mentorovať mladších kolegov. A k tomu špecializované licencie na predaj rôznych unikátnych produktov a vytváranie súkromných hypotekárnych investičných projektov pre mojich klientov a investorov.
Aké sú okrem vzdelania základné predpoklady pre to, aby sa niekto z cudziny presadil v Kanade?
Otvorená myseľ, schopnosť prispôsobiť sa a učiť sa nové veci, nezávislosť a sebestačnosť a úprimný záujem o ľudí, ich kultúru a tradície. A ešte by som doplnila, láska k prírode a uvedomelosť v jej využívaní a v prístupe k nej.
Predpokladá to však aj prijatie z tej druhej strany. Aký je vzťah Kanaďanov k cudzincom?
Ak dáme bokom pôvodných obyvateľov, tak všetci Kanaďania sú imigranti alebo potomkovia imigrantov. Nikto tu s tým nemá problém a pravdupovediac Kanaďania sú na svojich predkov veľmi hrdí. Samozrejme nájdu sa výnimky, pretože ľudská blbosť je univerzálna choroba a nevyhne sa žiadnej krajine. Absolútna väčšina ľudí však iných rešpektuje.
Ľudia sa radi podelia s rodinnou históriou, ako ich rodičia, starí rodičia, či prapraprapra…starí rodičia prišli na lodi z Talianska, Írska, Ukrajiny, Maroka, Kórei, jednoducho z celého sveta. „What´s your background?“, teda „Odkiaľ pochádzaš?“ je druhá otázka v poradí, hneď po „Ako sa voláš?“. No a potom neraz nasledujú šokujúce reakcie ako „Bratislava, tam som bol pred dvoma rokmi“, alebo „Moja babka bola z Košíc“, alebo „Mám kolegu odtiaľ a vždy, keď sa vráti z dovolenky, donesie tie syry, čo vyzerajú ako vrkoče“. Alebo tiež: „Teda tá Petra Vlhová, to je úžasný úspech!“
Pravdupovediac tento rešpekt a záujem o iné krajiny a iné kultúry sa na vás nejako nalepí a tiež sa začnete zaujímať, ochutnávať cudzokrajné jedlá a počúvať ich hudbu a čítať knihy.
Žijete v meste Mississauga v provincii Ontário. S viac ako 700 tisíc obyvateľmi je 6. najväčším mestom Kanady. Aký je život v tomto kozmopolitnom prostredí? A trochu si vás dovolím aj podpichnúť. Prečo Mississauga a nie Toronto, s ktorým doslova susedí?
Po príchode do Kanady sme pár rokov žili v Toronte. Mississauga to nakoniec vyhrala z mnohých dôvodov. Je tu viac prírody, nádherné parky pri jazere a kilometre cyklistických ciest. Navyše je to rodinne založené mesto. Je tu množstvo aktivít pre rodiny a deti. Sú tu krásne športoviská a rekreačné centrá.
Je tu aj krásny slovenský kostol a rímskokatolícka farnosť sv. Cyrila and Metoda, kde sa slovenská komunita stretáva pri rôznych príležitostiach. Je tu veľa obchodov so slovenským tovarom, takže keď sa mi nechce variť knedľa, keď dostanem chuť na Tatranku alebo sa mi doma minie kremžská horčica, mám to doma na stole za desať minút.
Mnoho ľudí z Mississaugy dochádza denne do práce do Toronta. Ja bývam si päť minút od vlakovej stanice a za 20 minút pohodlnej jazdy v čistučkom rýchlovlaku som v centre Toronta. Je to rýchlejšie ako dochádzať autom z okrajových štvrtí Toronta.
Vyzerá to ako rozprávka, ale viem, že to pre vás nebolo také jednoduché. Pretože prechod do celkom iného prostredia je náročný aj pre osobný a rodinný život.
Áno, odchod do cudziny je náročný aj na partnerský život. Zrazu sa ocitnete v situácii, na ktorú ste nemali šancu sa pripraviť. Každý to rieši inak. Niekto hľadá oporu v komunite, niekto vo viere, niekto sa utiahne do seba, niekto sa nadchne novým svetom a nájde si nových priateľov. Naše manželstvo tento nápor, túto novú situáciu, odlúčenie od rodiny a priateľov, kultúrny šok, emocionálne potreby partnera a všetko, čo s tým súvisí, proste nevydržalo. Sme rozvedení a každý žijeme svoj vlastný život. Ale keď treba, vieme si navzájom pomôcť. Obaja sme hrdí na to, čo sme dokázali, a sme zmierení s cenou, ktorú sme za to zaplatili.
Máme dvoch synov. Miško žije v USA, v meste Allentown, ktoré je asi hodinu od New Yorku. Vyštudoval nanofyziku na Univerzite vo Waterloo a pracuje v špeciálnom technickom výskume a vývoji. Martin študuje financie a účtovníctvo na Torontskej univerzite. Možno raz zdedí moju firmu.
Našli ste si v novom svete priateľov?
Tak pri tejto otázke musím spomenúť mojich najlepších priateľov Arshada Mahmooda a jeho manželku Asmu, ktorá je priam akoby mojou neoficiálnou sestrou. S Arshadom sme sa spoznali ako kolegovia v Royal Bank of Canada. Prišli sme do Kanady zhruba v rovnaký čas. Arshad, pôvodom z Pakistanu, mal za sebou veľmi úspešnú bankovú kariéru v Pakistane a neskôr v Kolumbii. Obaja sme si odkrútili krst ohňom ako ašpirujúci bankári v Kanade a obaja sme boli neskôr v tíme hypotekárnych poradcov v Kráľovskej banke. Potom sme obaja z banky odišli a v máji 2012 sme si založili spoločnú finančnú firmu. Dodnes ju spolu vedieme.
Ale čo nás takisto veľmi teší a napĺňa je naša nezisková organizácia Canadian Community Arts Initiative, ktorú sme spolu s ďalšími členmi komunity, podnikateľmi a umelcami založili v roku 2005. Som predsedníčkou správnej rady.
Takže popri práci ste činná aj v kultúrnej sfére.
V našej komunitnej neziskovke sa venujeme rozvoju kultúrneho života. Pravidelne organizujeme výtvarné, literárne, tanečné, divadelné, filmové a iné umelecké i vzdelávacie podujatia. Spolupracuje s umelcami a tiež organizáciami na podporu umeleckých aktivít. Už desať rokov organizujeme medzinárodný filmový festival v Mississauge – MISAFF. Prezentujeme filmy, ktoré sú v krajinách svojho pôvodu kontroverzné a často zakázané. Autori, režiséri a protagonisti sú tam prenasledovaní a zastrašovaní. Ide o témy ľudských práv, ženskej rovnoprávnosti a podobne. V mnohých prípadoch prinášame svetovú premiéru týchto filmov. Umožňujeme filmom uzrieť svetlo sveta a prehovoriť k širšiemu publiku.
Pravidelne organizujeme aj festival TD MOSAIC Fest. Je to festival rôznych umeleckých žánrov a najmä etnickej rozmanitosti. Za víkend máme asi 70 tisíc ľudí. Vstup je bezplatný a návštevníci majú možnosť vidieť množstvo fantastických koncertov a tanečných kreácií prvotriednych umelcov z celého sveta v unikátnom prepojení rozličných hudobných žánrov a kultúrnych koreňov.
Organizujeme aj kultúrne výmenné pobyty pre výtvarníkov a hudobníkov medzi Kanadou a južnou Áziou, teda s krajinami ako Pakistan, India, Bangladéš, Nepál atď.
Náš festival Rock the Colliseum premenil spustnutý amfiteáter na pulzujúce živé miesto plné mladých ľudí. Na tomto festivale dávame priestor mladým, nezávislým hudobníkom a umelcom, ktorí sa snažia prepracovať z garáží a pivníc na veľké pódium. Za tých 18 rokov, čo tento festival organizujeme, mnohé z kapiel, ktoré prvý raz vystupovali práve tu, dnes už hrajú v rádiách.
Keď som spomínala mojich najlepších priateľov, tak by som ešte rada spomenula mnohé výstavy, ktoré Asma kurátoruje v Arts Gallery of Mississauga, v Royal Ontario museum v Toronte, v Art Gallery of Toronto a tak ďalej, to by som mohla menovať hodiny.
Takže kultúra je naozaj moja najväčšia radosť. Mať to potešenie a privilégium spolupracovať a viesť tím týchto neuveriteľne nadaných ľudí. Nezištne pomáhať rozvoju umenia, zachovávať kultúrny odkaz a hrdosť imigrantov. A aj takto vrátiť niečo komunite a krajine, ktorá prijala mňa aj mojich synov ako vlastných a rovnocenných.