Ing. Andrej Šušor, PhD. vyštudoval Slovenskú poľnohospodársku univerzitu v Nitre. Doktorát získal na Karlovej univerzite v Prahe. Ako vedecký pracovník sa venuje bunečnej a vývojovej biológii na Ústave živočíšnej fyziológie a genetiky Akadémie vied ČR v Liběchove. V roku 2015 spolu so svojim tímom prispel k lepšiemu porozumeniu vzniku Downovho syndrómu. Výsledky výskumu boli uverejnené v prestížnom vedeckom časopise Nature Communications.
Študovali ste na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, doktorandské štúdium ste však už absolvovali v Prahe na Karlovej univerzite. Prečo práve Praha?
Na doktorandský program Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre som nebol prijatý. To našťastie viedlo k môjmu ďalšiemu osobnému rozvoju a následne k zaujímavejšiemu projektu na Univerzite Karlovej v Prahe, kde sa študuje program bunečnej a vývojovej biológie. Pracoval som aj v Austrálii, najprv na University of Sydney, neskôr na biomedicínskom výskumnom ústave ANZAC Research Institute na výskume rakoviny prsníka a vývoji komerčného produktu na spájanie ciev pri chirurgických zákrokoch.
Nakoniec som zakotvil na Ústave živočíšnej fyziológie a genetiky Akadémie vied Českej Republiky. Ten ponúkal pre mňa zaujímavý projekt, ktorý sa venoval vývoju vajíčka a embrya, teda „počiatku života“. Jedná sa vlastne o vznik nového jedinca, ktorému dáva základ splynutie dvoch pohlavných buniek, pričom však aj malá zmena vedie k zásadným dôsledkom na úrovni celého organizmu daného jedinca. Tento ústav je úzko prepojený s Karlovou Univerzitou.
Ako postdoktorand ste tri roky pôsobili na Kalifornskej univerzite v San Franciscu. Čo ste pre to museli urobiť, respektíve aké podmienky ste museli splniť?
Môj doktorandský projekt bol pre mňa veľmi zaujímavý a tak som práci v laboratóriu venoval veľa energie a času. Výsledky boli zaujímavé a boli zverejnené v etablovaných medzinárodných časopisoch. Získal som dobré referencie a mohol som si vyberať z laboratórií, ktoré ma tematicky zaujímali. Absolvoval som pohovory u špičkových svetových profesorov, ako sú napríklad profesor Takeo Kishimoto alebo profesorka Maria Elena Torres-Padillová. V tom čase profesor Marco Conti rozbiehal v San Franciscu zaujímavý projekt venujúci sa maternálnej ribonukleovej kyseline a jej translácii. Na konferencii v Pittsburghu sme sa dohodli na spolupráci.
Určite vás to posunulo profesijne, ale popri tom, aká to bola pre vás skúsenosť?
Skúsenosť to bola naozaj veľká. Ak ste vnímavý, v zahraničí môžete získať nadhľad na domov i na cudzinu. Spoznáte inú mentalitu aj multikultúrnosť. Začnete si viac vážiť svoj voľný čas. A získavate aj nadhľad na život, či už osobný alebo pracovný.
Ak by ste mali porovnať univerzitné či vedecko-výskumné podmienky v USA a na Slovensku, v čom je zásadný rozdiel? Čo by ste preniesli z Kalifornskej univerzity k nám?
Žiaľ podmienky medzi Slovenskom a USA nedokážem porovnávať, pretože pracovne som na Slovensku nepôsobil. V zahraničí stretávam veľa Slovákov, ale tí, žiaľ, nepôsobia na Slovensku. Ak to porovnám s Českom, kde pracujem, musím povedať, že podmienky v USA a Česku sú porovnateľné. Vrátane prístrojového vybavenia. Počas môjho pôsobenia v Česku došlo k obrovskému posunu v kvalite prístrojového vybavenia. Zásadný rozdiel je však v pracovnom nasadení. To je v USA oveľa väčšie.
Čo preniesť k nám? Väčšie ocenenie pracovitých ľudí a snahu ísť im v ústrety. Väčšie pochopenie pre zamestnancov, ktorí sú platení z verejných zdrojov, od úradníkov až po policajtov, porozumenie tomu, že robia službu spoluobčanom. Viac si vážiť voľný čas. A samozrejme budovať kvalitnejší vzdelávací systém, sociálny systém aj systém zdravotnej starostlivosti.
Dnes patríte k vedúcim pracovníkom Ústavu živočíšnej fyziológie a genetiky Akadémie vied ČR, kde máte svoj vlastný tím. Ak by sa vás nejaký študent napríklad z Poľnohospodárskej univerzity spýtal, čo má urobiť pre to, aby sa dostal tam, kde ste dnes vy, ako by ste mu odpovedali?
Je to jednoduché. Stačí, keď má záujem a nadšenie pre danú problematiku, teda vie, čo chce, a je pracovitý. Potom si už len treba hľadať také miesto, pracovisko, ktoré je pre neho tematicky zaujímavé. Sú možnosti krátkej stáže, kde sa obe strany oťukajú, a keď všetko klapne, tak pracuje, študuje a rozvíja sa.
Čo bolo na vašej doterajšej vedeckej a výskumnej ceste najťažšie? Bol nejaký moment, keď ste museli sám seba presviedčať, že to nemôžete vzdať?
Ako som už spomínal, práca ma baví. Ale ako všade aj pri tejto práci musíme bojovať, aby sme získali prostriedky na rozvoj a najmä musíte hľadať kvalitných ľudí do tímu. Ale taký kritický moment, na aký sa pýtate, som našťastie nemal.
V roku 2015 ste sa spolu s vaši tímom stali všeobecnejšie známym vďaka výskumu, ktorý umožňuje lepšie porozumieť vzniku Downovho syndrómu. Kam ste sa odvtedy vo výskume posunuli? Akému výskumu sa aktuálne venujete?
Získali sme mnoho dát a tiež nové spolupráce, ktorých môžeme stavať a rozvíjať poznanie bielych miest v bunečnej biológii. Vyvinuli sme niekoľko metód a tzv. myších línii, ktoré sú modelom pre poznanie neplodnosti u žien. Poznatky získané na myšiach aplikujeme na ľudské vajíčko. Podarilo sa nám publikovať poznanie buniek cicavcov vrátane človeka. Darí sa mi vychovávať šikovných ľudí, ktorí sa naďalej venujú akademickému prostrediu doma alebo vo svete, učia na školách alebo pracujú v ľudskej reprodukčnej medicíne.
Čo je dnes pre vás vo vašej vedeckej a výskumnej práci najväčšou výzvou?
Najväčšou výzvou je otázka, prečo sa niektoré molekuly aktivujú v danom časovom úseku vývoja vajíčka alebo embrya. Čo je zodpovedné za aktiváciu molekulárnych dráh a aké dôležité sú tieto dráhy pre život vajíčka, embrya a následne pre vyvíjajúceho sa potomka. Ďalšou výzvou je pochopiť zmysel v umiestnení špecifických molekúl v bunke a aký ma vplyv ich prípadná deregulácia na ďalší vývoj bunky, respektíve jedinca. Vidíme mnoho protichodných výsledkov, ktoré nedávajú zmysel a my si s tým lámeme hlavu, prečo je to tak a ako by to mohlo zapadať do mozaiky nášho poznania.
Liběchov sa nachádza na brehu Labe. Na prelome 19. a 20. storočia to bolo vyhľadávané miesto ozdravných pobytov. Kvôli liečbe tuberkulózy tu niekoľkokrát pobudol aj Franz Kafka. Nachádza sa tu aj krásny barokový zámok a v okolí je nádherná prírody, jaskyne a skalné diela. Máte popri svojej práci čas aj na relax, čas zájsť na takéto miesta?
Relax je pre život dôležitý a bez relaxu nie sú výsledky. Keď som bol v San Franciscu a manželka odišla so synom na päť týždňov na Slovensko, ja som sa tešil, že môžem päť týždňov intenzívne pracovať. No nikdy nezabudnem na to, že som vtedy nemal žiadne výsledky.
Liběchov sa nachádza v krásnom kraji Kokořínska, do práce to mám na bicykli 8 kilometrov krajnou povodia Labe. Alebo 30 kilometrov Kokořínskom. V tomto kraji máte možnosti na krásne prechádzky, cykloturistiku, plávanie v rybníkoch, stanovanie alebo zber húb. Pochádzam z Horehronia, moja manželka je zo Spiša, kde je nádherná príroda a tak je relax v prírode pre nás veľkou hodnotou.
V Česku ste už pomerne dlho. Azda mi to nebudete mať za zlé alebo nevhodné, ale pre zaujímavosť sa spýtam: rozprávate s kolegami po česky alebo ste zostali pri slovenčine?
Jazykom vedy je angličtina, v tomto jazyku sa plánujú experimenty, píšu poznámky, prezentujú a publikujú výsledky. V angličtine komunikujem s kolegami zo zahraničia. Môj tím je medzinárodný, členovia boli alebo sú z Česka, Slovenska, Indie, Španielska, Libanonu, Iránu, Talianska, Nemecka, Kórey, Škótska či Turecka. Takže našim pracovným jazykom je angličtina. Mimo práce, napríklad v obchodoch či iných kontaktoch s ľuďmi v Česku hovorím po slovensky.
Na Slovensku je už dlhší čas témou odliv mozgov. Viem si však predstaviť, že vedec, ktorý v zahraničí už má svoj tím, na ktorý je odkázaný a s ktorým má výsledky a pokračuje vo výskume, ťažko zmení svoje pôsobisko. Napriek tomu sa spýtam: Viete si predstaviť návrat na Slovensko? Ak áno, čo by sa muselo zmeniť alebo za akých podmienok?
Návrat na Slovensko by bol náročný, už dlhý čas si budujem súčasnú pozíciu, vybudoval som funkčné personálne, metodické a prístrojové zázemie. Podmienky v Česku sú dobré. Ale najmä mám tri školopovinné deti, ktoré krásne hovoria po slovensky, ale vyrastajú v českom prostredí a tak za svoj domov viacmennej považujú Česko.
Odtiaľto zo zahraničia pôsobí súčasná slovenská politická scéna značne chaoticky, primitívne a násilnícky, čo mnohých takisto môže viesť k tomu, že s návratom na Slovensko váhajú.