Keď generálny prokurátor Maroš Žilinka ohlásil, že „vo veľmi rozumnom a primeranom čase“ oznámi zásadné rozhodnutie, začali sa šíriť špekulácie a dohady. O to viac, že podľa vlastných slov svoje vnútorné rozhodnutie už prijal a informoval aj svojich najbližších rodinných príslušníkov. A hovoril o údajných útokoch proti jeho osobe, ktoré ho priviedli k určitým úvahám.
Ak by vtedy povedal, že jeho zásadným vyhlásením je, že nikam neodchádza, asi by sme si ťukali na čelo a pýtali by sme sa, čo je to za nezmyselné zásadné rozhodnutie a vyhlásenie.
Keďže sa jasne vyjadril, že kandidovať na post prezidenta nebude, zostávalo jediné núkajúce sa vysvetlenie, a to odstúpenie z funkcie generálneho prokurátora. V zrkadle jeho vlastných slov nič iné nedávalo zmysel.
Toto sa udialo po tom, ako prezidentka Zuzana Čaputová požiadala Ústavný súd o výklad zákona, respektíve kompetencií, teda, či sa ako hlava štátu môže oboznamovať s rozhodnutiami generálneho prokurátora podľa paragrafu 363.
Bez ohľadu na osoby a obsadenie, vždy keď sú kompetencie nejasné alebo je nejasný výklad zákona, je správne požiadať o výklad, a to nielen kvôli konkrétnej situácii v danom čase, ale aj pre budúcnosť. No pre Žilinku to bol „účelový“ návrh a „umelo vytvorený“ spor. Zaútočil na prezidentku, vraj je to pokračovanie spochybňovania a diskreditovania jeho osoby. Ten útok bol podlý a doslova sprostý, ale taký je svet Maroša Žilinku.
Ak Žilinka odmietol Čaputovej sprístupniť predmetné rozhodnutia, tak evidentne mohol mať na to len tri dôvody: buď je presvedčený, že prezidentka na to nemá kompetencie, alebo ako generálny prokurátor pri daných rozhodnutiach má čo skrývať alebo celkom jednoducho je to len mačovské ukazovanie sily a averzie voči prezidentke.
Plynutím času bolo čoraz viac zrejmé, že čaká na výsledky volieb. Potvrdilo sa. Teraz nastal zrejme práve ten veľmi rozumný a primeraný čas, aby prišiel s jedným z najzásadnejších vyhlásení v dejinách slovenskej politiky. Teda, že nikam neodchádza. Ten, komu ešte nekončí mandát a nikto ho ani neodvoláva zásadne vyhlasuje, že nikam neodchádza.
Jediné, čo dáva zmysel, je, že Žilinka predtým zrejme rátal s tým, že vládnuť bude dnešná opozícia a v takom prípade by nemal chuť pokračovať. Vzhľadom na vyvrátenie špekulácií o prezidentskej kandidatúra nič iné nedávalo zmysel. S ohlásením zásadného vyhlásenia sa však uponáhľal. Bolo to zbytočné, mohol si mlčky počkať na voľby.
Nuž ale Žilinka na spochybňovanie nepotrebuje ani prezidentku ani nikoho iného, vystačí si sám svojimi rozhodnutiami a vyjadreniami. Aj na strápnenie a zosmiešnenie si vrchovato vystačí celkom sám.
„Ak prestanete veriť, že môžete byť prínosom pre ochranu zákonnosti, presadzovanie spravodlivosti a rozvoj slovenskej prokuratúry, musíte odísť,“ uviedol predtým. Teraz po voľbách uviedol, že „v tomto momente to rozhodne nie je môj prípad“. Môže sa ufňukaný Žilinka ešte viac zosmiešniť? Asi áno. Počkajme si.