Demokracia nie je možná bez spoločného uznávania základných hodnôt, noriem a pravidiel. O tie sa opierajú spoločenské inštitúcie aj spoločenské vzťahy. Zároveň to dáva predpoklad aj pre dôveru, ktorá je nevyhnutným pilierom demokracie a funkčnosti jej inštitúcií.
Problém je, ak nastáva rozpor medzi formálnymi pravidlami a neformálnymi postupmi. Ak sa z porušovania písaných i nepísaných pravidiel stane zaužívaná politická prax, prehlbuje sa deficit demokracie a nastáva jej deformácia až deštrukcia (s vážnym rizikom demontáže demokracie).
Podobne ako počas vlády Vladimíra Mečiara aj za vlád Roberta Fica sa potvrdilo, že prehlbovanie deficitu demokracie sa premieta aj do mediálnej politiky.
Premiér Robert Fico sa po nástupe k moci roku 2006 usiloval o silnejší mediálny vplyv. Po rokovaní koaličnej rady v decembri 2007 sa vyjadril, že vládna koalícia sa dohodla na politickom obsadení miest v Radách STV a SRo. Dokonca povedal, že vládne strany majú záujem, „aby tam boli zvolení ľudia, ktorí budú reprezentovať naše názory“. Pripomínalo to mečiarovské časy. Bolo to otvorené priznanie sa k spolitizovaniu verejnoprávnych médií a k snahe o ich politické podmanenie či stranícku kolonizáciu.
Avšak popri tom mal jeden vážny problém. V médiách a najmä v televíznych debatách sa nedokázal presadiť. To v ňom vyvolalo silnú nenávisť voči neľavicovým médiám a novinárom. Nakoniec odmietal chodiť do televíznych diskusií a stupňoval útoky proti novinárom. Novinárov a redaktorov viacerých redakcií nazval idiotmi.
Snahy o politické ovládnutie mediálneho priestoru, odklon od demokratických štandardov, verbálne útoky premiéra Fica na novinárov, rozhodnutia regulačných orgánov, súdne rozhodnutia v prospech vládnych politikov v ich spore s médiami – to boli hlavné charakteristiky vzťahu vládnej moci k médiám už za prvej vlády Roberta Fica.
V tom období sa Slovenská republika rekordne prepadla v rebríčku medzinárodnej organizácie na ochranu slobody tlače Reportéri bez hraníc. Index hodnotiaci slobodu tlače za rok 2009 posunul Slovensko z miest v prvej desiatke až na 44. miesto. Obrovský prepad v oblasti slobody slova dávali Reportéri bez hraníc do súvislosti najmä s novým tlačovým zákonom. Podľa nich bol tlačový zákon súčasťou nového typu hrozby potláčania slobody médií formou legislatívnych úprav.
V priebehu rokov sa Ficove útoky proti niektorým médiám a novinárom stupňovali. Bez ohľadu na to, či bol pri moci alebo v opozícii. Takticky s tým nakrátko prestal po oznámení prezidentskej kandidatúry. Lenže netrvalo dlho a novinárov nazval slizkými hadmi, špinavými protislovenskými prostitútkami či záchodovým pavúkom. Novinárky nazýval sliepkami. V čase slovenského predsedníctva v Rade EÚ zaútočil na novinárov spôsobom, že ich nazval špinavými protislovenskými prostitútkami, čo si všimli aj svetové médiá. Napokon minulý rok dokonca hovoril o novinároch ako o organizovanej zločineckej skupine.
Agresívne útoky a rozdúchavanie nenávisti a hnevu vytvárajú rizikové prostredie s reálnym rizikom či hrozbou fyzických útokov. Zažili sme to za Mečiara (len aby sa nezabudlo, že reštrikciám v pracovnom prostredí a rôznym útokom a vyhrážkam vtedy čelili nielen novinári), mnohí lekári a zdravotníci čelili nenávisti v čase pandémie. Dnes sa takéto riziko znovu stupňuje najmä vo vzťahu k novinárom a mnohým ľuďom z občianskej spoločnosti. Vyhrážanie sa, agresívne útoky a šírenie hnevu a nenávisti vytvárajú atmosféru, v ktorej sa kadejaké indivíduá uchýlia k fyzickým útokom.
Je podlé, hanebné a trestuhodné, že Fico ani Matovič nemajú najmenší problém agresívne útočiť na novinárov aj po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej (spomeňme si napríklad na Matovičov mafiánsky slovník, keď o novinároch povedal, že ich postupne bude dávať dole).
Robert Fico v rámci útokov na novinárov Denníka N, SME a Aktualít minulý rok povedal, že dáva „do pozornosti orgánov činných v trestnom konaní, aby začali vážne prešetrovať, do akej miery nabúravajú títo novinári štátnosť, do akej miery útočia na štátne orgány Slovenskej republiky“.
Pred časom sľuboval pomstu, teraz ju začína napĺňať. V zložkách polície, v prostredí prokuratúry, voči občianskej spoločnosti a v neposlednom rade aj voči nepohodlným médiám. Andrej Danko sa k tomu rád pridá a bude to šperkovať primitívnou podobou národovectva.
Vyhrážky o zahraničných agentoch, selektívny prístup vlády a ministrov k štandardným a mienkotvorným médiám či útoky proti jednej z televízií, to všetko je len začiatok.