Návštevníci múzea viedenského benediktínskeho kláštora Schottenstift môžu vidieť aj zvláštny oltárny obraz z roku 1470. Obraz s názvom Útek do Egypta zobrazuje útek Svätej rodiny na pozadí vtedajšej Viedne. Pre autora sú typické vyobrazenia biblických výjavov na pozadí stredovekej Viedne alebo mesta Krems.
Je to jedno z tých umeleckých vyobrazení, ktoré narodenie Ježiša z Nazaretu (podobe ako aj smrť na kríži) umiestňujú do dobového rámca a ponúkajú inšpirácie v kontexte danej doby, kultúry či miesta. Takéto vyobrazenia ukazujú iný rozmer onoho príbehu a posolstva než sme zvyknutí z nasladlých romantických obrázkov, pred ktorými rurálne či mentálne archaické kresťanstvo emočne padá na kolená, no ktoré s realitou dávneho príbehu nemajú nič spoločné. Iný rozmer než všetky tie sladké koledy alebo infantilné filmy, v ktorých dobro neomylne víťazí nad zlom, láska nad nenávisťou, ľudskosť nad egoizmom.
Uprostred temnoty
Ten dávny príbeh narodenia a následnej emigrácie sa odohral uprostred krutosti vtedajšej moci. Uprostred najväčšej neistoty, strachu a strádania.
Obrazy ako ten starobylý viedenský odkazujú na skutočnosť, že onen dávny, no zároveň nadčasový príbeh, historický a zároveň spirituálny sa odohráva zas a znova – na pozadí, či presnejšie uprostred našej konkrétnej reality. Niekedy príjemnej, inokedy poznačenej ťažobou, bolesťami, sklamaniami či dokonca tragédiami. Niekedy spojenej s otázkami, na ktoré nemáme odpovede. Príbeh hľadania istoty a bezpečia uprostred neľudskostí v takej či onakej podobe. Príbeh hľadania domova pre tých, ktorí oň prišli pre mocenské šialenstvá a zneužívanie moci. Príbeh hľadania pokoja uprostred nepokojného sveta. Sily a nádeje uprostred tmy a ťažoby.
Integrálny humanizmus
Podobné vyobrazenia nie sú neškodné romantizujúce náboženské výjavy. Nie sú to neškodné obrazy Boha a náboženstva. Narúšajú naše náboženské pohodlie, zaužívané schémy, romantizujúce náboženské predstavy či rutinu rituálov a manifestačných prejavov viery. Pozývajú k premýšľaniu a úvahám o tom, v akom svete žijeme a v akom chceme žiť.
Aj preto nemožno hovoriť o kresťanstve a ani o Vianociach chrbtom k obetiam, chrbtom k tým, ktorí zažívajú svoj vlastný bolestivý príbeh samoty či strádania. Nemožno hovoriť o pokoji a spravodlivosti chrbtom k neprávostiam.
Ten príbeh siaha aj k nášmu svetu, v ktorom sme unavení a znechutení a niekedy aj nahnevaní. Stáva sa volaním po humánnejšom svete. A tým aj volaním po našom vlastnom integrálnom humanizme. Pripomienkou, že napriek všetkému si môžeme, ba musíme zachovať ľudskosť, slušnosť a láskavosť, úctu a zodpovednosť. A nie, s naivným moralizovaním to nemá nič spoločné.