Peter Stano vyštudoval žurnalistiku, šestnásť rokov pôsobil v rôznych verejnoprávnych médiách vrátane BBC World Service a Deutsche Welle. Pôsobil ako hovorca ministerstva zahraničných vecí, potom pracoval na slovenskom zastupiteľstve v Bejrúte ako konzul a zástupca veľvyslanca a neskôr v ústredí ako veľvyslanec s osobitným poslaním pre migráciu. V rokoch 2011-2014 pôsobil v Európskej komisii ako hovorca komisára pre rozširovanie a susedskú politiku Štefana Füleho z Českej republiky. Po nástupe novej Európskej komisie roku 2019 sa stal hlavným hovorcom pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Európskej únie. Ovláda päť jazykov, dohovorí sa ďalšími dvomi.
Vyštudovali ste žurnalistiku, pôsobili ste v domácich aj zahraničných verejnoprávnych médiách. Boli ste hovorcom ministerstva zahraničných vecí, pôsobili ste ako diplomat a v roku 2019 ste sa stali hlavným hovorcom pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ. Ako ste sa k tejto pozícii dostali?
Úprimne povedané, ani sám neviem. Dodnes sa čudujem, ako som sa ocitol v pozícii, keď v mene Európskej únie odpovedám médiám z celého sveta na otázky týkajúce sa postojov a konania Únie v zahraničnej, obrannej a bezpečnostnej politike. V praxi to bolo tak, že v septembri 2019 som mal telefonát z Bruselu s otázkou, či by som mal záujem o miesto v hovorcovskej službe novoformovanej Európskej komisie pod vedením jej budúcej predsedníčky Ursuly von der Leyenovej.
Predpokladám, že aj na takéto pozície je silný lobing. Rozhodlo vo váš prospech to, že ste s tuto prácou už mali skúsenosti? Pretože ako hovorca Európskej komisie ste pôsobili už v rokoch 2011-2014.
Je pravda, že veľa kľúčových pozícií v štruktúrach Európskej únie sa obsadzuje na základe národného lobingu. No v mojom prípade buď nejde o kľúčovú pozíciu, alebo ide o výnimku, ktorá potvrdzuje pravidlo. Nikto za mňa neloboval. Ministerstvo zahraničných vecí sa o tom dozvedelo, až keď som si pýtal povolenie na prácu pre inštitúciu Únie.
Predpokladám, že šéfovi komunikačného tímu novej predsedníčky Európskej komisie sa dostal do rúk môj životopis a referencie z čias môjho prvého pôsobenia v hovorcovskej službe Komisie v Bruseli. Na základe toho si vyhodnotili, že môj profesijný profil sa zhoduje s tým, čo hľadali. Stále to však považujem za malú záhadu a zázrak, pretože Brusel je plný šikovnejších a schopnejších ľudí a mnohí z nich idú aktívne za pozíciami, ktoré považujú za zaujímavé a majú pri tom aj primeraný lobing. V mojom prípade to bol „iba“ životopis a pohovor.
Spomínate pohovor. Ako prebiehal?
Pohovor sa konal cez videohovor po anglicky a francúzsky a bol to klasický rozhovor o dovtedajších pracovných skúsenostiach a predstavách o komunikácii Európskej komisie. Nič mimoriadne, veľmi pragmatické a trvalo to asi dvadsať minút. Neskôr som sa dozvedel, že výberová komisia mala takéto pohovory s vyše sto vybranými kandidátmi, s drvivou väčšinou z nich osobne v Bruseli.
O to väčší kompliment. Poďme však konkrétnejšie k vašej práci. Vo všeobecnosti vieme, čo patrí k práci hovorcov, no vaša pozícia je predsa len špecifická.
V princípe robím to isté ako ktorýkoľvek iný hovorca. Odpovedám na otázky, pripravujem vyhlásenia, tlačové oznámenia a mediálne výstupy šéfa diplomacie Európskej únie Josepa Borrella. V prípade potreby prispievame s kolegami aj k mediálnym aktivitám a výstupom predsedníčky Európskej komisie alebo ďalších jej členov.
Táto práca zahŕňa aj veľké množstvo koordinácie a konzultácií. Zahraničná politika EÚ je formovaná jednomyseľnými rozhodnutiami členských štátov, takže čokoľvek, čo komunikujem, musí zodpovedať pozíciám a rozhodnutiam členských štátov v danej téme a zároveň musím dbať aj na to, aby to bolo v súlade s líniou Európskej komisie. Lebo Josep Borrell je síce Vysoký predstaviteľ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku z poverenia členských štátov, ale zároveň je aj podpredsedom Európskej komisie.
Na to musíte mať celý tím.
Áno, interne manažujem desaťčlenný tím nesmierne šikovných a príjemných mladých ľudí zo všetkých končín Európskej únie.
Prichádzate do kontaktu s množstvom médií. Zažívate v praxi nejaký rozdiel medzi slovenskými médiami, respektíve novinármi a zahraničnými?
Paradoxne so slovenskými novinármi teraz do kontaktu neprichádzam skoro vôbec. V Bruseli sú len dvaja slovenskí spravodajcovia a slovenské médiá sa celkovo o dianie v Bruseli a o pozície Európskej únie v zahraničnej a obrannej politike nezaujímajú, respektíve komentáre k nej môžu mať od priamych aktérov, teda od ministra zahraničných vecí alebo ministra obrany. Prípadne rôzne podfarbené komentáre od europoslancov.
Médiá takmer všade na svete fungujú veľmi podobne. Každý sa naháňa za informáciami, reakciami, exkluzívnymi titulkami. Ale najviditeľnejší rozdiel je v hĺbke príspevkov. Väčšina médií dnes ide za rýchlou, krátkou, záujem vzbudzujúcou informáciou, ale podstata, kontext a súvislosti zaujímajú len menšiu časť z nich.
To, čo ste práve naznačili, je dlhodobý problém. A bol by na samostatnú debatu. V súvislosti s vašou prácou mi však napadá, či ste museli niekedy vysvetľovať, že nie ste zo Slovinska, ale zo Slovenska?
(Smiech.) Toto je pre mňa vždy super nahrávka, lebo moja manželka má slovinské občianstvo, takže vravím, že bez ohľadu na to, akú krajinu mi priradia, ostáva to v rodine. Skôr sa však stáva, že ľudia si myslia, že som z Česka. Ale to len veľmi zriedka a skôr to súvisí s „inštitucionálnou pamäťou“, keďže predtým som v Európskej komisii pracoval pre českého komisára Štefana Füleho. Ľudia v Bruseli a vôbec v európskych inštitúciách vedia dobre rozoznávať jednotlivé členské krajiny, lebo každý deň pracujú buď s nimi alebo pre nich, alebo majú kolegov z týchto krajín. Slovensko-Slovinsko dnes už v Bruseli nie je téma.
Všetky pozície, na ktorých ste doposiaľ pracovali, boli v danom čase veľkou výzvou. No predpokladám, že toto je pre vás zatiaľ profesijne najväčšia výzva a vrchol profesijnej kariéry.
Presne tak. A to bol jeden z dôvodov, prečo som túto ponuku prijal, hoci po 23 rokoch práce novinára a hovorcu som už tri roky bol na komunikačnom dôchodku. Ale keď sa naskytla príležitosť byť hlasom a tvárou európskej diplomacie, povedal som si, že tento profesijný vrchol nemôžem prepásť. Je to jedinečná príležitosť, tak v rovine komunikačnej, ako aj diplomatickej. V oboch ohľadoch sa v rámci Európy už nedá ísť vyššie. A hoci to môže vyznieť pateticky, videl som v tom aj príležitosť zviditeľniť Slovensko. Lebo v konečnom dôsledku, kdekoľvek sme a čokoľvek robíme, spoluformujeme tým aj obraz o našej krajine a našich ľuďoch.
Je to práca, ktorá vám zaberá množstvo času. Čo ste museli obetovať, čoho ste sa museli vzdať? A na druhej strane, čo vám táto práca či už profesijne alebo celkom jednoducho ľudsky dáva?
Tento typ práce vždy ide na úkor rodiny, voľného času a vlastných koníčkov. A tiež na úkor zdravia. Ale musím povedať, že z doterajších pracovných pozícií sa v tej súčasnej cítim najkomfortnejšie a dokážem si ustrážiť, aby toho, čo musím obetovať, nebolo veľa. Viem si ukradnúť aspoň dve hodiny denne, aby som sa mohol venovať deťom, navečerať sa s nimi, pomôcť pri večernej hygiene a uložiť ich do postele.
Na druhej strane sa v tejto práci človek naučí, zažije a vidí nesmierne veľa. Od formovania európskej politiky, cez reakcie na najvážnejšie medzinárodné problémy až po správanie sa jednotlivých aktérov. Aj keď je to vyčerpávajúca práca, je zároveň nesmierne obohacujúca, stimulujúca, rozširuje človeku horizonty a vytvára príležitosti na interakcie s ľuďmi nielen z Európskej únie, ale doslova z celého sveta.
Ľudsky ma nadchýna a obohacuje aj veľká pestrosť nášho pracovného kolektívu. Už som to spomínal, každý je z inej krajiny, hovorí iným jazykom, všetko sú to veľmi šikovní ľudia a od každého sa dá každý deň naučiť niečo nové.
Ako teda vyzerá váš bežný pracovný deň?
Do práce idem o pol deviatej, aj keď často som na telefóne a na mailoch už predtým doma od siedmej. Večer sa z práce snažím odchádzať o šiestej, aby som bol s rodinou. Potom, keď uložím deti spať, vybavujem ešte asi hodinu-dve elektronickú poštu a dobieham veci, na ktoré nebol čas cez deň.
Aj počas dňa strávim veľa času na emailoch a telefóne prijímaním informácií, odpovedaním na otázky, koordináciou. Okrem toho treba absolvovať koordinačné schôdze, v priemere dve denne. Každý deň o dvanástej máme pravidelnú tlačovú konferenciu, kam môže prísť ktokoľvek z takmer tisíc akreditovaných novinárov a spýtať sa nás na čokoľvek.
Potom máme tematické schôdze ku konkrétnym udalostiam, problémom alebo podujatiam, komunikačným stratégiám a podobne. Robíme tlačové konferencie, organizujeme backgroundové brífingy pre médiá, ktoré hovorca moderuje. Asistujeme predstaviteľom Únie pri rozhovoroch, ktoré dávajú rozličným médiám. Poskytujeme aj vlastné rozhovory a veľmi často prijímame rôzne skupiny návštevníkov z krajín EÚ, ale aj zo zahraničia a vysvetľujeme im politiku a fungovanie Únie. A snažíme sa robiť aj mediálne tréningy pre veľvyslancov a manažérov, aby vedeli Úniu takpovediac predať čo najlepšie a zrozumiteľne a nie nudne diplomaticky.
V takejto pozícii a v tom všetkom, čo ste vymenovali je nevyhnutné držať si profesionálne vystupovanie. Viete však pri vašej práci aj vypnúť a relaxovať? Máte aj nejaký oddychový deň?
Vypnúť pre mňa znamená ignorovať emaily a telefón. Vtedy sa naplno venujem v prvom rade rodine a údržbe domácnosti. No najlepšie vypnem počas dovolenky. Ale vždy večer si aj tak prejdem maily a správy v telefóne, aby som videl, čo sa deje a udržal si informačnú kontinuitu.
V tejto práci sa nedá odstrihnúť úplne a oddychové dni de facto nemám. Okrem dlhého pracovného týždňa mám každý druhý víkend aj takzvanú pracovnú pohotovosť, keď treba odpovedať na otázky novinárom, ktorí sú vo víkendovej službe, zverejňovať vyhlásenia alebo reakcie k medzinárodným udalostiam, alebo asistovať kolegom, ktorí sú na zahraničných cestách so šéfom európskej diplomacie.
Politickú situáciu či spoločenskú atmosféru za ostatné roky na Slovensku vám nemusím opisovať. Napriek tejto realite na čo ste v kontexte Slovenska hrdý? A naopak, máte z niečoho pocit prenesenej hanby?
Na Slovensko ako krajinu som hrdý. Ako národ sme dokázali úžasné veci a často to zdôrazňujem pri diskusiách so zahraničnými novinármi a návštevníkmi z iných krajín. Slovensko výborne ilustruje úspešný príbeh transformácie a integrácie. Za tridsať rokov sme sa z malej súčasti federálneho štátu bývalého socialistického bloku stali plnoprávnym členom Európskej únie a majstrami sveta v produkcii automobilov per capita. Ktorý iný štát v EÚ musel paralelne pracovať na budovaní svojej štátnosti, meniť politické zriadenie a ekonomický systém, zreformovať sa podľa kritérií EÚ a stať sa bezproblémovo súčasťou Schengenu či eurozóny? A pritom zaznamenať také hospodárske výsledky?
Jasné, naša spoločnosť a politická scéna má množstvo neduhov, ale v tomto nie sme jedineční. Problémy sú aj inde, akurát ich nevnímame, lebo nás zamestnávajú tie vlastné. Preto je niekedy dobré mať odstup a vidieť veci v kontexte. Ale chápem aj frustráciu mnohých na Slovensku z toho, že žijú v atmosfére permanentnej konfrontácie, zlosti a vulgarity, ktorú im nanútili politici.
Ste bývalý novinár a dlhé roky ste v kontakte s médiami. Ako vnímate útoky voči niektorým médiám a novinárom či už zo strany Roberta Fica alebo aj Igora Matoviča? Najnovšie sme svedkami aj selektívneho výberu médií, ktorým vláda a ministri odpovedajú, čo už pripomína Mečiarove spôsoby.
Som síce bývalý novinár, ale zároveň som v súčasnosti zamestnanec Európskej inštitúcie a neprináleží mi komentovať konkrétne rozhodnutia či incidenty v jednej členskej krajine. Princíp fungovania EÚ spočíva v subsidiarite, to znamená neriešime z Bruselu to, čo sa dá vyriešiť na lokálnej úrovni. Slovensko je demokratická krajina, kde by mala existovať nezávislá justícia a fungovať systém právneho štátu. Ak nefunguje, potom Európska komisia spustí príslušné konanie. Ale predtým sa musia využiť všetky inštitúty právneho štátu na korekciu vecí, ktoré nie sú v súlade so zákonmi Slovenskej republiky alebo s legislatívou a princípmi EÚ.
Sloboda médií je jeden z veľmi dôležitých princípov a Európska komisia sleduje všetky kroky v danej oblasti veľmi pozorne. Preto poviem len veľmi všeobecne – médiá treba rešpektovať, nie obmedzovať.
Ministerka kultúry Martina Šimkovičová pôsobila v prostredí dezinformačných médií. Viacerí politici vládnej koalície oslovovali voličov cez dezinformačné médiá. Ako vnímate tento nebezpečný posun, ktorý má vplyv na verejný diskurz, spoločenskú atmosféru i politiku?
Dezinformácie alebo manipulácie s informáciami predstavujú pre Európsku úniu, pre členské štáty a naše spoločnosti vážnu hybridnú hrozbu. Rusko ich nezakryte využíva na vedenie hybridných útokov proti EÚ a jednotlivým členským krajinám. Iní aktéri ich zase využívajú na iné ciele, ale žiadny z nich nie je pozitívny, lebo ide o manipuláciu verejnej mienky. A to je veľmi nebezpečné.
Na európskej úrovni tomuto problému venujeme veľkú pozornosť a stále zdôrazňujeme dôležitosť boja proti dezinformáciám. Ale hlavná zodpovednosť spočíva na členských krajinách. A nielen na vládach a politických stranách, ale aj na tradičných dôveryhodných médiách, na občianskej spoločnosti, akademickom sektore a na nezávislých overovateľoch faktov. Dezinformácie sú hrozbou pre celú spoločnosť a preto aj boj proti ním musí byť záležitosťou všetkých zložiek spoločnosti.