Dňa 14. január 2024 prezidentka Zuzana Čaputová udelila prvej slovenskej evanjelickej farárke Darine Bancíkovej Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry, o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu.
Darina Bancíková sa narodila v roku 1922 v Kokave nad Rimavicou. Študovala na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave ako jediná žena. Bolo to v tej dobe odvážne rozhodnutie. Nielen preto, že tam bola jedinou ženou, ale aj pre neistotu ďalšieho uplatnenia.
Štúdium ukončila v roku 1945, no v tom čase ordinácia žien nebola povolená. Zmena nastala až v roku 1951. Po ordinácii pôsobila ako kaplánka v Liptovskom Mikuláši, Starej Turej a Lučenci, neskôr ako tzv. námestná farárka v Dolných Salibách. Nakoniec pôsobila ako farárka v Drienove.
Od začiatku štúdia však musela čeliť predsudkom a mnohým iným ťažkostiam. Napríklad sa stalo sa, že ju počas prednášky poslali von z miestnosti, lebo niekomu sa nepáčilo, že ako žena študuje teológiu. Keď už mala byť ordinovaná, viacerí kandidáti na kňazstvo si odmietli pokľaknúť so ženou pred oltárom a byť ordinovaní spolu s ňou. Len niektorí sa nechali ordinovať spoločne s ňou. Ordináciu preto museli rozdeliť, jedna skupina mužov bola ordinovaná v Bratislave a Bancíková spolu s niekoľkými odvážlivcami v Tisovci. Potom ju prekladali z miesta na miesto, až napokon koncom roka 1958 dostala miesto v Dolných Salibách v okrese Galanta.
Zápas o rovnoprávnosť
Aj keď počet absolventiek evanjelickej teológie postupne rástol, v cirkvi boli stále veľmi silné hlasy proti ženám-farárkam. Značná časť evanjelických duchovných i laikov bola proti rovnoprávnemu postaveniu mužov a žien v cirkvi. A dávali to najavo. Bancíková sa nenechala znechutiť a dokonca otvorene vystupovala za zrovnoprávnenie žien v cirkvi s ich mužskými kolegami.
V cirkvi však našťastie boli aj takí, ktorí ju podporovali. Napríklad profesor teológie Ján Beblavý alebo biskup Vladimír Čobrda, ktorý bol v evanjelickej cirkvi veľkou morálnou autoritou. Mimochodom Čobrda bol spoluautorom listu slovenských evanjelikov, v ktorom odsúdili režim Slovenského štátu a ostro kritizovali perzekúcie Židov. Väznili ho nacisti a neskôr už ako 82-ročného aj komunisti.
V Dolných Salibách priradili Dancíkovej hneď niekoľko filiálok a musela slúžiť bohoslužby aj v maďarčine, hoci po maďarsky dobre nevedela. Nebola plnohodnotne farárkou, pôsobila ako tzv. námestná farárka, t. j. v obciach, kde nebol ustanovený farár. Chceli ju znechutiť a zlomiť. Do svojich pamätí (Prebytočný človek) si zapísala: „Nebolo však človeka, ktorý by chápal moje menovanie sem ako dobrodenie, ale opačne: posledný úder, ako nás ženy odstaviť. Nepamätám sa, ktorý farár počul priamo od generálneho biskupa Chabadu: Bancíková to tam nevydrží psychicky. Ak vydrží, nevydrží fyzicky, a otázka žien v cirkvi bude vyriešená. Samozrejme, povedala som mu toto priamo do očí. Len ich sklopil a povedal: Ale vy ste to dokázali.“
Odsúdená za rozvracanie republiky
Na rozdiel od cirkevnej vrchnosti ju veriaci prijali a pomáhali jej. Po roku ju však opäť preložili, tentoraz do Drienova v okrese Krupina. Tam ju vo februári 1962 zatkli a zhabali jej knihy, písomnosti aj korešpondenciu. Vo svojich pamätiach o tom píše: „Po prehliadke mi oznámili, že pôjdem s nimi a na druhý deň sa vrátim. Faru zavreli, kľúč mi dali. Keď sme opúšťali Drienovo na aute, mala som pocit, ktorý sa nedá opísať. Vo Zvolene sme zastali pred Verejnou bezpečnosťou. Tam pýtali odo mňa kľúč. Vtedy som pochopila, že sa nevrátim.“
Počas vyšetrovania k nej do cely nasadili jednu ženu, ktorá ju mala ovplyvňovať a donášať na ňu. Ponižovali ju, vyhrážali sa jej, vyvolávali v nej strach. „Uvedomovala som si však, že raz to nevydržím a či im dopriať radosť z víťazstva,“ napísala neskôr v pamätiach. V obave, aby sa nezlomila, požiadala vyšetrovateľov, aby ju usmrtili. Napokon to všetko statočne vydržala. „Priznám si, že som mala aj strach… Ducha mi však nezlomili. Neraz mi až zuby cvakali, ale svoje som si povedala.“
Odsúdili ju na 14 mesiacov odňatia slobody a 5 rokov zákazu činnosti za rozvracanie republiky. Najprv ju väznili v Banskej Bystrici, odtiaľ ju previezli do Prahy na Pankrác a napokon ju väznili v Pardubiciach, kde bola medzi tými najsadistickejšími vražedkyňami. V dôsledku zlých podmienok a psychického týrania mala po prepustení z väzenia podlomené zdravie. Mala tiež problém nájsť si zamestnanie. Keď ani po vyše tridsiatich pokusoch si prácu nenašla, šla za tajomníkom ÚV KSS s tým, že keď nemá mať miesto v tejto spoločnosti, nech jej povedia, kam má ísť.
Keď v období Pražskej jari roku 1968 získala späť štátny súhlas, nastúpila ako farárka v obci Veľký Lom (okres Veľký Krtíš). No až v roku 1973 dostala kompetencie rovnocenné s jej mužskými kolegami. Tu pôsobila až do januára 1996. V roku 1990 bola rehabilitovaná.
Prvá slovenská evanjelická farárka svoj údel niesla statočne a nedala sa zlomiť. Ani nepriazňou v cirkvi ani komunistickým režimom. Zomrela v roku 1999 v evanjelickom domove dôchodcov v Horných Salibách. V roku 1994 Slovenská televízia odvysielala dokument o jej živote a diele.