Vedec Mgr. Jaroslav Kočišek Ph.D. pochádza z Čadce. Vyštudoval fyziku – manažment na Univerzite Komenského v Bratislave. Doktorandské štúdium fyziky absolvoval taktiež na UK v špičkovom vedeckom tíme prof. Matejčíka a na Karlovej Univerzite v Prahe pod vedením doc. Michala Fárníka. Počas štúdia sa venoval výskumu súvisiacemu s liečbou rakoviny iónovým zväzkom. Absolvoval stáž na Oregonskej univerzite v USA, pôsobil aj na Fribourgskej univerzite vo Švajčiarsku a v infraštruktúre GANIL (Grand Accélérateur National d’Ions Lourds) vo Francúzsku. V roku 2015 získal grant na založenie vlastného výskumného tímu na Ústave fyzikálnej chémie J. Heyrovského v Prahe, kde v rokoch 2019 – 2023 pôsobil ako „Heyrovský Young Scientist“ a od januára 2024 ako vedúci vedecký pracovník.
Každé dieťa má svoje detské sny, čím chce byť. Tie sny sa zväčša postupne menia. Ako to bolo u vás? Vždy ste snívali o tom, že budete vedcom?
Ani nie. Od malička som sa pre čokoľvek rýchlo nadchol a bavilo ma v podstate všetko. Matematika a fyzika dominovali, ale veľa som sa zaujímal napríklad aj o históriu, z dejepisu som aj maturoval, zaujímala ma architektúra aj technika.
Myslím, že to treba vidieť aj v kontexte doby. Keď sme boli malí, vedecká práca nebola veľmi propagovaná. Nejaké verejné prednášky, vedecké kaviarne, týždne vedy a podobne neexistovali, nemali sme prístup k internetu. Takže z tohto pohľadu majú dnešné deti omnoho lepšiu informovanosť o tom, čo sa vo vede aktuálne deje, a teda aj šancu vybrať si kariéru vedca v skoršom veku.
Nakoniec ste zakotvili vo fyzike. Presnejšie v kombinácii s manažmentom, pretože na Univerzite Komenského ste študovali takúto kombináciu. Čo rozhodlo pre túto oblasť?
Ako som spomenul, informovanosť o vede a vedcoch nebola ideálna, tak som si svojim spôsobom držal otvorené vrátka k možnosti uplatnenia v komerčnej sfére. Momentálne som za ten manažment nečakane vďačný. Pomáha mi pri práci na projektoch.
Pred niekoľkými rokmi ste v jednom rozhovore povedali, že „na Slovensku sa robí vynikajúci výskum a prácou vedca sa dá uživiť“. Prečo ste teda dnes v Prahe?
Preto, že už musím živiť aj rodinu. (Úsmev) Ale nie, stále si myslím, že to tak je. Treba si však uvedomiť, že počet špičkových tímov, v ktorých sa na Slovensku dá prácou fyzika slušne živiť, je obmedzený. Ja som v podstate pre Slovensko nepotrebný. A to je správne, krajina veľkosti Slovenska si nemôže dovoliť robiť výskum v každej vednej oblasti. Dokonca by sme si mohli dovoliť nejakú redukciu v počte vedeckých inštitúcií, čo by umožnilo lepšiu podporu špičkových pracovísk.
Takže to bola skôr otázka príležitostí?
Áno, primárne to bola otázka príležitostí. Na Slovensku sme mali rodinné zázemie a určite sme sa chceli vrátiť. Po postdoktoráte vo Švajčiarsku som skúšal európske návratové štipendium Marie Curie, kde som neuspel. Po druhom postdoktoráte vo Francúzsku som znova hľadal pozíciu na Slovensku, ale znamenalo by to zmeniť témy výskumu alebo odísť do komerčnej sféry. V tom čase na Slovensku nebola možnosť začať s novým smerom výskumu. Juniorský grant a kolegovia už etablovaní na Heyrovského ústave mi to umožnili.
Momentálne je na Slovensku situácia lepšia, poznám ľudí, ktorí sa vrátili vďaka programu SASPRO (Slovenský akademický a vedecký program, pozn.) . V ďalšom období bude dôležité, aby sa kompetentní zamerali na ďalšiu podporu šikovných mladých vedcov, ktorí sa vďaka tomuto programu na Slovensko dostali, aby po skončení programu nemuseli odísť za lepšími podmienkami do zahraničia.
Poďme teraz už k vášmu výskumu. Zaoberáte sa výskumom poškodenia DNA. O čo presne ide?
Konkrétne sa zaoberáme interakciou ionizujúceho žiarenia s DNA. DNA je základnou molekulou života. V každej našej bunke sú dlhé polymérne molekuly DNA v tvare dvojitej závitnice, s tým sa už asi stretol každý. Tisíce párov tzv. nukleových báz adenínu s tymínom a guanínu s cytozínom sú v DNA poukladané tak, že vytvárajú niečo ako jedinečný čiarový kód pre daný organizmus.
Poškodenie DNA je veľmi nebezpečné. Zmeny v DNA vedú k mutáciám, či zániku bunky. Dôležitým zdrojom poškodenia DNA je ionizujúce žiarenie. Ide o častice ako fotóny, elektróny, či jadrá atómov s veľkými energiami, pri ktorých ľahko prechádzajú živým organizmom a dostávajú sa teda aj k DNA. Zároveň sa ich veľká energia uvoľňuje za vzniku ďalších častíc, primárne elektrónov vyrazených z atómového obalu pri ionizácii, preto ionizujúce žiarenie.
Vďaka evolúcii je naša DNA dobre chránená. V bunkách existujú mechanizmy prevencie a opravy DNA. Problém nastáva v situáciách, keď sa niečo s týmto reparačným mechanizmom stane, alebo ak sme vystavení veľkému množstvu ionizujúcich častíc, ktoré už tieto mechanizmy nezvládnu opraviť. Vtedy dochádza k odumieraniu buniek či rôznym mutáciám DNA, napríklad aj k rozvoju rakoviny.
To znamená, že váš výskum môže byť v konečnom dôsledku nápomocný napríklad pri liečbe onkologických ochorení?
Interakciu DNA s ionizujúcim žiarením študujeme z dvoch pohľadov. Z pohľadu základného výskumu nás zaujíma, ako také poškodenie prebieha na molekulárnej úrovni a či ho dokážeme nejako ovplyvniť napríklad chemicky, pridaním nejakej ďalšej molekuly. To sa využíva pri kombinovanej chemo-radiačnej terapii rakoviny. V tomto prípade je spoločný účinok na nádor väčší, ako keby pacient podstúpil chemoterapiu a následne ožarovanie. To teda umožňuje znížiť celkové dávky a teda aj vedľajšie účinky liečby, ktoré sú pri tomto type liečby enormné. Snažíme sa teda poskytnúť nejaké základné pravidlá pre návrh molekúl s takýmto synergickým efektom.
Druhá oblasť smeruje na využitie DNA ako materiálu. Tu sa zaoberáme DNA origami nanočasticami. DNA origami preto, že vznikajú skladaním DNA do požadovaného tvaru podobne, ako sa skladá papier pri origami. V našom prípade zoberieme len jeden reťazec zo známej štruktúry dvojzávitnice a druhý reťazec navrhneme molekulu po molekule tak, aby sa výsledná závitnica zložila do nami požadovaného tvaru nanočastice. Samotné skladanie je potom už pri určitých podmienkach samovoľný proces a pri jednej chemickej syntéze tak môžeme pripraviť veľké množstvo presne definovaných nanočastíc. Takto tiež presne poznáme pozíciu každej molekuly v rámci nanočastice, a teda ju môžeme modifikovať. To využívame v našom základnom výskume, ale aj pri príprave nových typov nosičov pre cielenú kombinovanú terapiu nádorov.
To je stále prebiehajúci výskum. No ak sa pozriete späť, čo považujete zatiaľ za svoj najväčší vedecký úspech?
V Českej republike fungujem prakticky výlučne na systéme grantovej podpory, väčšinou s trojročnými projektmi. Z každého takéhoto projektu sa nám podarilo prísť s nejakými zaujímavými výsledkami. Bez zložitejšieho odborného vysvetľovania len poviem, že dúfam, že naše výsledky budú podnetom pre vývoj nových chemo-rádioterapeutík.
Ak by sa vás mladý človek spýtal, ako sa stať úspešným vedcom, ako by ste mu odpovedali? Čo by ste odporučili, na čo sa zamerať, prípadne čoho sa vyvarovať?
To sa musíte spýtať nejakého úspešného vedca. (Úsmev)
Preto sa teraz pýtam vás.
(Úsmev) Záleží asi na definícii pojmu mladý. Na základnej alebo strednej škole by som mu poradil zamerať sa na to, čo ho baví, skúsiť si nejaký malý vedecký projekt alebo súťaž v danom odbore. Existujú letné tábory, dni otvorených dverí, či detské univerzity, kde je možné si na vedu siahnuť.
Vysokoškolákom by som potom zdôraznil, že je dôležité dostať sa do dobrého tímu, na dobrú univerzitu. Zvyšuje sa počet vedcov aj množstvo nových informácií, v ktorých nie je jednoduché sa orientovať. Špecializácie sa zužujú, takže je určite prospešné, ak ma niečo zaujíma, ísť si za tým, kontaktovať ľudí ktorí v obore pracujú, diskutovať s nimi. Zistiť, čo konkrétne tá skutočná vedecká práca obnáša a či by ma vlastne bavila. To je asi tak ako v každom odbore, ak to beriete len ako nutný zdroj obživy, tak sa k úspechu nedopracujete.