V časoch, keď stále zažívame prelínanie viacerých vážnych kríz a ich dosahu a keď nás zároveň tradičné médiá denne zahlcujú obrovským množstvom informácií, sa konšpiračná a dezinformačná scéna presadila útokmi na fakty a realitu.
Spochybňovaním vedy a rešpektovaných odborníkov, zjednodušenými odpoveďami na zložité otázky a mierením na emočnú sféru títo ľudia narúšali spoločenskú dôveru k faktom a vedeckému poznaniu. Vytvorili pre svoje publikum zrozumiteľný výklad fungovania sveta a riešenia problémov. No a publikum má pocit, že veciam konečne rozumie.
Dezinfoscéna trpezlivým úsilím odstrániť fakty a vytvoriť pokrivený a účelovo prispôsobený obraz o realite vytvorila skupinovú identitu, v ktorej je jedno, či popierajú pandémiu, účinnosť očkovania alebo globálne otepľovanie a klimatickú zmenu. Podstatné je, že popierajú vedecké fakty a poznatky.
Takáto skupinová identita im zároveň vytvára falošné sebavedomie, ktorým nám odkazujú, že oni vedia, ako sa veci majú. Je to ich kultúrna a politická pozícia určujúca aj ich správanie a reakcie. Preto aj objektívnosť a fakty idú bokom. Odmietajú sprostredkované poznanie. Preto sa s nimi nedá viesť vecná debata a nefungujú vecné argumenty postavené na faktoch. Preto ich nemožno považovať za relevantných partnerov vo verejnej diskusii. Tobôž vo verejnoprávnych médiách.
Aby sa vyhli kritike pre absenciu kvalifikovanosti, namiesto faktov hovoria o názore. A že vo verejnom priestore má dostať priestor každý názor. Tento trik znie pekne a príťažlivo. Lenže fakty a odbornosť nie sú vecou názoru.
Pretože skupinová identita sa tvorí nielen okolo tém, ale aj okolo ich nositeľov, po prerazení okrajovej bubliny už bolo pomerne jednoduché získať publikum aj pre politickú podporu. O to viac, ak sa dlhodobo cieli na emočnú sféru.
Šedá zóna, v ktorej sa mieša trocha pravdy a faktov s množstvom nepravdy a nezmyslov, sa tak preliala do širšieho prostredia. Šedá zóna, ktorou preplávajú nezmysly, nepravdy a propaganda až k širšej verejnosti a dnes už aj do sféry riadenia štátu. A tak tí, čo boli na okraji, kritizovaní a neuznaní, si teraz vychutnávajú možnosť pohŕdavo sa dívať zhora.
No keď proti šíreniu lží niekto kompetentný zasiahne, zmenia sa na ufňukané deti a hrajú sa na obeť. Demokracia je pre nich užitočná dovtedy, kým môžu šíriť svoje bludy a lži a ešte na tom aj profitovať. Keď sa však tá istá demokracia bráni, to je už v ich očiach snaha umlčať ich.
Britský profesor filozofie Quassim Cassam upozorňuje, že nedostatok intelektuálnych schopností zďaleka nie je to najhoršie, hlavným problémom je práve politická (a aj etická) stránka. Pretože dnes sú už konšpiračné teórie a dezinformácie nielen prejavom určitej skupinovej identity a nedostatku intelektu, ale aj politickou záležitosťou. Sú už súčasťou politickej propagandy, dokonca jednou z jej foriem. Stala sa z nich ideológia, ktorá ovplyvňuje politiku a má aj svoje politické ciele.
Nemecký profesor filozofie Peter Trawny v knihe Kríza pravdy upozorňuje, že „čím viac je však politika ako taká pripravená klamať, tým dôležitejšou sa môže stať pravda“.
Práve neoblomný zástoj pravdy a faktov – všade, kde sú popierané alebo ignorované –, je dnes opäť jednou z kľúčových politických, občianskych i morálnych výziev a úloh.