Najznámejšou fotografiou z augusta 1968 je snímka redaktora Ladislava Bielika, z ktorej sála tragická realita augustových dní a na ktorej mladý muž s odhalenou hruďou stojí pred hlavňou okupačného tanku na Šafárikovom námestí v Bratislave. Na jednej strane výkrik bezmocnosti a bezbrannosti, bolesti a zúfania, na druhej strane krutá sila a moc, ktorá sa obracia proti bezbrannému človeku a šliape po jeho živote, slobode a dôstojnosti. Podľa amerického časopisu Life patrí medzi sto fotografií, ktoré zmenili svet. No kým sa ten náš malý, a tým aj ten veľký svet naozaj zmenil, ten krutý protiklad tu bol v rozličných praktických podobách prítomný deň čo deň.
Dnes sme v pokušení vidieť rok šesťdesiat osem ako protiklad črtajúcej sa slobody a okupačných tankov. No celkom tak to nebolo. Už síce neboli monsterprocesy z päťdesiatych rokov, pretože za ten čas už stihli popraviť, či odsúdiť a poslať do uránových baní každého, koho chceli. No aj reformní súdruhovia stále hovorili o komunistickej strane, o jej úlohe, o budovaní socializmu. Bol to síce istý odmäk, no ani oni sa socializmu nechceli vzdať: chceli v ňom len žiť svojím vlastným životom a menej závisieť od Moskvy. No kým pocítili, že si to už môžu dovoliť, ich vystupovanie po politických schodoch viedlo poväčšine cez súhlas s diktatúrou. Prizerali sa zatýkaniu nevinných, procesom, neľudskostiam a ich obetiam, utrpeniu tých, ktorí vedeli, že komunizmus je zlý a že socializmus nemôže mať ľudskú tvár. Ich úsmevy a žoviálnosť v tom magickom roku vytvorili ilúziu nádeje a zastreli ich faktickú zbabelosť a naivitu.
Keď po dlhých rokoch s tankami, tých smutných a neľudských (samozrejme pre koho ako) dejín neslobody, legendárny Michael Kocáb vyprevádzal posledné ruské tanky z Československa, bolo to nadmieru krásne a oslobodzujúce. Vtedy sme definitívne pocítili, že ten náš svet sa naozaj zmenil. Dúfali sme a verili, že teraz už bude krajší a lepší. Lenže dnes, aj po toľkých rokoch slobody sú stopy toho všetkého, čo kedysi prišlo s tankami, stále kruto prítomné – nie ako memento, ako dejinná pamäť, ale ako realita, ktorá svedčí o najväčšom možnom paradoxe slobody a demokracie. Tí, ktorým sa špina socialistického príbehu zažrala nielen za nechty, ale až do najhlbších hlbín ľudského (bez)charakteru, sa dnes pohodlne usmievajú. A tí, ktorých mentalita spolu s tankami neodišla, ale natrvalo ustrnula v minulom storočí, nám dnes vládnu. A ešte k tomu s kým! Lebo strácame pamäť. Lebo sa jej ochotne vzdávame.
Priveľa špiny tu bolo pred tým šesťdesiatym ôsmym. A veľa špiny prišlo s tankami. No priveľa špiny tu po nich ešte stále zostalo.
(SME, 22. 8. 2008)