Od začiatku normalizácie štát znovu začal zasahovať aj do štúdia na teologickej fakulte. O prijatí uchádzačov rozhodovalo ministerstvo kultúry. Vytipovaných adeptov navštívili príslušníci ŠtB, ponúkli im spoluprácu, za čo im sľúbili prijatie na školu. Uprednostnení boli tí, ktorých odporúčali kňazi kolaborujúci s režimom a organizovaní v prorežimnom kňazskom združení Pacem in terris.
V rámci čistiek boli roku 1972 na príkaz ministerstva kultúry z teologického štúdia bez udania dôvodu vylúčení siedmi študenti. Neskôr boli vyrozumení, že za angažovanosť ich alebo ich príbuzných v období Pražskej jari. Študenti štvrtého ročníka reagovali trojdňovou protestnou hladovkou, podnietenou aj správou o zozname ďalších adeptov na vylúčenie. Pridali sa aj študenti nižších ročníkov a dosiahli, že ďalší študenti už neboli vylúčení.
V máji 1974 vicerektor seminára prichytil dvoch študentov, S. Podlipu a B. Salku, ako prepisujú knihu s náboženským obsahom a pripravujú ju na rozmnožovanie. Oboch nahlásil na ministerstvo kultúry a následne ich vyšetrovala polícia. Salka bol zo školy vylúčený, Podlipa na presviedčanie predstaviteľov fakulty odišiel sám.
Zasahovanie štátu i kolaborujúceho kňazského združenia Pacem in terris stále silnelo, a to aj vďaka takým ľuďom, ako bol napríklad tajomník bohosloveckej fakulty Jozef Krajči. Na jeseň 1980 sa skupina študentov odhodlala zorganizovať veľkú protestnú hladovku. Pripraviť ju tak, aby organizátorov neodhalili, nebolo jednoduché. Podaril sa však nevídaný počin: zo 147 študentov sa do dvojdňovej hladovky zapojilo 120. V liste biskupom a kňazom zdôvodnili svoj protest a pomenovali veci pravým menom. Keď napätie rástlo, prišla ďalšia výzva, v ktorej požadovali návrat všetkých neprávom vylúčených študentov a uistenie, že študentom nik nebude nanucovať prorežimné združenie Pacem in terris. V opačnom prípade všetkých stodvadsať študentov bolo odhodlaných zo školy odísť. Dvaja kolaborujúci predstavitelia cirkvi Onderko a Belák požadovali tvrdé potrestanie organizátorov protestu.
V čase decembrových prázdnin ŠtB mnohých študentov vypočúvala a viacerým navrhla spoluprácu. Fakultná rada na nátlak ministra kultúry Válka na jeden rok prerušila štúdium jedenástim študentom, hoci na to nebola kompetentná. Šiesti z nich podali spoločné odvolanie, v ktorom sa pýtali, kto zlyhal: oni, alebo ich nadriadení, a aký kľúč postihu bol zvolený. To sa im však stalo osudným – boli vylúčení. Vo februári 1981 vystúpila ďalšia skupina študentov teológie a požadovala návrat vylúčených. Výsledkom bolo aj ich vylúčenie. Tak boli vylúčení Bédi, Dobiáš, Chovanec, Kochan, Kušnír, Majdiš, Maliňák, Matis, Moravčík, Sýrny, Turiak. Niektorí z nich však štúdiá po istom čase predsa len mohli dokončiť.
Bol to historický počin solidarity študentov teológie a ich protestu proti režimu i s ním kolaborujúcej časti cirkvi. Príbeh odvahy, protestu, odporu a solidarity, na ktorý sa, vrátane hlavných aktérov i hrdinov, neprávom akosi zabudlo.
(SME, 26. 11. 2007)