Pamäť nemožno bagatelizovať

Najnovší prípad odkrytia aktívnej spolupráce s mocenskými nástrojmi komunistického režimu je len ďalším potvrdením, že tému pamäti národa, a to vonkoncom nie len v rovine jej inštitucionalizovania, nemožno zamietnuť pod koberec, ani ju cynicky bagatelizovať, ako by to vládnuca suita chcela.

Pravda je, že kto bol evidovaný ako dôverník, nemusel o takejto evidencii vedieť. Ale kto bol evidovaný ako dôverník-rezident, ten bol „špeciálne vybraný, spoľahlivý, skúsený a odborne pripravený tajný spolupracovník, ktorý pod vedením operatívneho pracovníka riadil prácu jemu pridelených agentov“. Bývalý vojak z povolania, dnes riaditeľ Národného bezpečnostného úradu František Blanárik bol teda podľa tejto charakteristiky rezidenta vedomým tajným spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti, ktorý podľa spisu dodržiaval zásady konšpirácie. Vyplývalo to z jeho stupňa spolupráce. Ak Mečiar v tejto súvislosti hovorí o tom, že z času na čas prichádza z Prahy „nejaký hnoj s dokumentáciou“, môže tak iba preto, že o svoj vlastný hnoj sa včas postaral. Možno súhlasiť s tým, že dnes je potrebné preberať dôležitejšie veci, ale nemožno súhlasiť s tým, aby sa to dialo napríklad v mene prehliadania prítomnosti tajných spolupracovníkov ŠtB na kľúčových postoch v štáte a tým aj v mene ignorovania pamäti, respektíve v mene ignorovania utrpenia ľudí, po ktorých šliapal režim aj vďaka dôverníkom-rezidentom, do kategórie ktorých patril aj Blanárik.

Spomienka na minulosť a rozprávanie o nej sa dnes stáva nebezpečnou spomienkou. Pamäť sa stáva nebezpečnou pamäťou a rozprávanie nebezpečným rozprávaním. Príbehy utrpenia, príbehy obetí dejín sa v tomto zmysle stávajú nebezpečnými príbehmi. A príbehy práce i spolupráce na budovaní a udržiavaní systému, ktorého kľúčovým prvkom bolo vytváranie neslobody a utrpenia, sú dnes nepríjemnými príbehmi predovšetkým pre ich samotných aktérov. Konkrétnosť takejto pamäti, spomienky a takéhoto rozprávania je taká, že mnohým prekáža a majú nutkavú potrebu bagatelizovať minulosť, redukovať priestor rozprávania a pamäti, či napádať tých, ktorí prebúdzajú nebezpečnú pamäť a zároveň odhaľujú pravdu o dnešných mocných. Zabúdať na minulé utrpenia však znamená poddať sa ich nezmyselnosti. A vytesňovanie pamäti a ľahostajnosť voči minulosti prináša iba prázdne sľuby pre prítomnosť.

Pre tých, ktorí majú dnes v rukách moc a predstavujú kontinuitu s komunistickým režimom, je pamäť niečím nepríjemným a neželaným. Ale to je už ich problém. Naším problémom zostáva, aby sme pamäť ako takú nepochovávali pod tlakom jej neprajníkov.

(SME, 11. 12. 2008)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs