Na začiatku kauzy Hedvigy Malinovej minister Kaliňák pred kamerami a za asistencie predsedu vlády poprel prezumpciu neviny a tvrdil fakty, ktoré sa čoskoro ukázali ako nepravdivé. Pred niekoľkými dňami o nej znovu hovoril ako o klamárke a nepravdivé tvrdenia na jej adresu nazval len nepresnými. Toto si však môže dovoliť niekto v krčme a nie minister vnútra. Ten tvrdí, že môže hovoriť svoje názory. Omyl. Ako minister v mnohých prípadoch nesmie, zvlášť, ak nerozlišuje medzi názorom a presným a pravdivým informovaním.
Vládna strana svojím bilbordovým sloganom o ochrane občanov sa snaží populisticky objať časť voličov s paternalistickou nostalgiou. Ale kto koho chránil, keď minister porušil prezumpciu neviny? Alebo keď polícia vložila výbušninu do batožiny nič netušiaceho občana? Kto koho chránil, keď polícia napadla fanúšikov Dunajskej Stredy a tých slovanistických nechala bez povšimnutia? Alebo keď policajti šikanovali mladých Rómov? Sú občania chránení, keď mafiáni sú prepúšťaní na slobodu a keď je justícia v katastrofálnom stave? Alebo keď o troch väzňoch privezených z Guantanáma nevieme ani len to, či sú vo väzení alebo na slobode?
Minister vnútra cynicky hovorí, že v kauze františkáni „jediné, čo sa stalo, bolo, že chlapci, ktorí povedali, že to urobili títo a označil ich aj v rekognícii, neskôr povedali, že to tak nebolo“. Lenže to vôbec nebolo to „jediné, čo sa stalo“.
Podľa vyšetrovacieho spisu bola rekognícia vykonaná až potom, čo troch študentov nevedno na základe čoho zatknutí. V tvrdeniach maloletých je pri rekognícii použité slovo „opoznávam“, ktoré svedčí o podsúvaní formulácií maloletým. Tí až dovtedy uvádzali úplne iné mená a na priezviská si ani nespomínali, ale pri opoznávaní podľa fotografií odrazu uviedli úplne presné a celé mená.
Prečo pán minister nehovorí aj o takomto policajnom manipulovaní maloletých? O ďalších absurdnostiach ani nehovoriac. Z prostredia polície unikli informácie, ktoré si bulvár dotvoril na svoj obraz a klamstvami pošpinil česť a dobré meno nevinných aj ich inštitúcie. Obvineným bola spôsobená morálna škoda a pošliapanie dobrého mena. Traumu z toho, ako aj nedôveru k polícii si ponesú ešte dlhý čas. Sú občania tejto krajiny chránení tak, aby sa podobný príbeh nemohol stať komukoľvek aj v budúcnosti? Podľa ministra sa stalo jediné, že deti raz povedali jedno, potom niečo iné.
Pán minister, to myslíte vážne, že sa stalo len toľko? Hovorili by ste takto cynicky aj vtedy, keby bol v takejto vážnej veci nespravodlivo obvinený niekto z vašich najbližších a keby sa polícia takto správala k niekomu z vašich blízkych? Toto sú nielen arogancia a cynizmus ministra vnútra, ale priam zvrátenosť.
(SME, 12. 5. 2010)