Kríza cirkvi sa prehlbuje

Po novembri 1989 a po prvotnom období nadšenia zavládol v cirkevných kruhoch strach zo slobody, ba dokonca, ako to v poľských súvislostiach pripomenul filozof a teológ Józef Tischner, pomaly, nebadane sa vina slobody stala väčšou ako vina komunizmu. Sloboda bola vinná takmer za všetko, od drog cez uvoľnenú morálku až po násilnosti. Obžaloba slobody bola odrazu väčšia ako obžaloba totalitného režimu. Dar slobody naberal nádych bremena. Namiesto partnerského dialógu s moderným a pluralitným svetom nastúpilo obviňovanie. Cirkev videla prichádzať zo Západu tie najväčšie hrozby, ale keď potrebovala finančnú pomoc, obracala sa na Západ.

Tischner skúmal rétoriku komunistickej ideológie a náboženských inštitúcií v slobodných časoch a dospel k prekvapivému záveru: tieto rétoriky sú si veľmi podobné; rozdeľujú ľudí na spojencov a nepriateľov, a ľudí s iným názorom obviňujú, odsudzujú a vytláčajú.

V cirkvi na Slovensku stále panuje nedôvera k slobode. Ak o slobode hovorí takmer iba ako o priestore nástrah a pokušení a všade hľadá nepriateľov, žije v strachu zo slobody. Strach však ochromuje tvorivý potenciál. Cirkev sa má k slobode nielen hlásiť, ale ľudí k nej motivovať a povzbudzovať.

Spor medzi cirkvou a demokraciou sa týka aj autonómie štátu. Postoje cirkvi vyznievajú tak, akoby etický význam malo iba to, čo má pozitívny vzťah k morálnemu učeniu cirkvi a k jej étosu.

Paradoxy a charaktery

Keď po revolúcii mala cirkev spoločenské sympatie, Vladimír Mečiar sa zaštítil arcibiskupom Sokolom a národniari kardinálom Korcom. Politikom to pomohlo etablovať sa aj v náboženskom prostredí a zabezpečiť si podporu aj v časoch politických prešľapov a neetického konania. Počas Mečiarovej autokracie, ktorej  dnešný prezident robil poslušný komparz, cirkev, česť výnimkám, mlčala. A to aj vtedy, keď sa vtedajšia moc snažila zdiskreditovať biskupa Rudolfa Baláža kvôli jeho podpore prezidenta a zastávaniu sa právneho štátu a spravodlivosti.

Arcibiskup Sokol svojou podporou mečiarizmu pomohol legitimizovať zlo onoho obdobia. Neskôr sa dokonca zúčastnil stretnutia, na ktorom spolu s ním aj ďalší z Mečiarovho prostredia spoločne vyhlásili, že za vhodného kandidáta na post prezidenta republiky považujú Vladimíra Mečiara, ktorý by vraj mohol zastaviť „všeobecný marazmus“. Týmto, ako aj popieraním spolupráce s ŠtB, potieraním svojich kritikov, či požehnávaním vodcovi Pospolitosti a príklonom k Tisovmu režimu Ján Sokol znížil dôveru slušných ľudí v cirkev, medzi veriacich vniesol zmätok, do cirkvi napätie a rozdelenie a vyjadril pravdu o svojom svete tak, ako ju odhalil jeho nástupca, keď ho usvedčil z nedodržania sľubu a z pochybného narábania s financiami.

Neprípustné mlčanie

Keď bolo treba presadzovať vatikánsku zmluvu či volať po zákone o výhrade vo svedomí, cirkev naplno dala priechod svojmu hlasu. A niektorí aj vtedy, keď si nemorálnym spôsobom kopli do prezidentskej kandidátky, čím poslúžili ďalšiemu legitimizovaniu obrazu mečiarizmu. Ale keď na opačnej strane stojí vulgárny politik alebo populista so sociálnou demagógiou, cirkev v časoch nevídanej korupcie, klientelizmu, klamstiev, nespravodlivostí, rozdúchavania neznášanlivosti a vulgarizovania politiky trestuhodne mlčí. A to aj vtedy, keď politik nazve svätého Štefana šašom na koni. Cirkev pritom oslavuje mučeníkov a hrdinov svojich dejín a ich odvahu a statočnosť kladie za vzor. No v neporovnateľne menej nebezpečných situáciách mlčí v hlbokom predklone.

Finančná závislosť cirkvi od štátu ju robí vazalom. Uprednostňuje sa istota pohodlia. Dlhodobý je v nej aj tichý príklon k nacionalistickým tendenciám. Mlčanie pred svojvôľou moci sa estetizuje a racionalizuje rečou o duchovnej úlohe cirkvi. V uplynulých štyroch rokoch bola cirkev za mlčanie odmenená tichými dohodami, neotváraním kontroverzných tém a nepísaným paktom o neútočení.

Cirkev robí pre spoločnosť bezpochyby mnoho pozitívneho: charitatívnu činnosť, sociálnu prácu, zdravotnícke služby, vzdelávanie atď. Patrí to k jej službe. Ale mlčanie pred zlom a zneužívaním moci, nedôvera k slobode, morálna nadradenosť, archaická reč a neschopnosť osloviť moderného človeka vedie k tomu, že cirkev na Slovensku dlhodobo prehráva a dnešný človek sa jej vzďaľuje. A liberálna demokracia, so všetkým, čo prináša, za to môže v neporovnateľne menšej miere, než v akej je za to obviňovaná.

(SME, 5. 5. 2010)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs