Kedysi štátom riadená ekonomika zlyhala v samotnej svojej ekonomike, ale aj v rovine morálky, keď deformovala slobodu, spravodlivosť aj solidaritu. Trhová ekonomika dnes zápasí o dôveru tých, ktorí jej neraz vyčítajú situačnú nadradenosť etike, solidarite, a spravodlivosti. Aj preto sa znovu objavuje otázka sociálne orientovaného trhového hospodárstva. Tento nemecký kresťanskodemokratický model po druhej svetovej vojne úspešne aplikoval ekonóm a neskôr spolkový kancelár Ludwig Erhard. Štát mal zabezpečiť slobodu trhu a zároveň pravidlá pre konkurenciu na trhu; hospodársku súťaž a zároveň sociálnu spravodlivosť. Alebo inak: zosúladiť princíp trhu s princípom humanity. Tento model znamená, že sociálne ciele sú rovnako dôležité ako hospodárska prosperita.
Erhard staval na vyváženom vzťahu trhu, štátu a spoločnosti, a zároveň na princípoch solidarity a subsidiarity. Tento model nebol socialistickým modelom zasahovania štátu do ekonomiky, ale odkazoval na etický záväzok. Hoci neskôr v nových podmienkach narazil na viaceré ťažkosti, predsa ukázal nutnosť aj možnosť sociálnych riešení nie mimo reálneho trhu, ale v jeho rámci.
Sociálna súdržnosť
Kým doteraz socialistická, liberálna alebo konzervatívna koncepcia vyzdvihovali každá iného aktéra trojčlenky trh – štát – občianska spoločnosť, a to buď výlučne, alebo aspoň výrazne na úkor ďalších dvoch, dnes je nutná ich spolupráca a vyvážený vzťah. Dominantné postavenie niektorého z nich vytvára mnohé rizikové situácie. Práve ich spojenie môže zabezpečiť slobodu a blahobyt, a spolu s tým tiež súdržnosť.
Naliehavá je aj otázka, ako spojiť rastúci blahobyt so sociálnou súdržnosťou, či princíp trhu s politikou solidarity. Aby spoločnosť mohla byť sociálne spravodlivá, tvorba blahobytu, súdržnosť a sloboda musia tvoriť jednotný celok.
Blahobyt budovaný na úkor spravodlivosti, solidarity a súdržnosti vedie len k blahobytu vyvolených a k prehlbovaniu sociálnych rizík. A práve to sa deje pri dnešnom vládnom modeli sociálneho štátu.
Premiér si popri termíne sociálny štát marketingovo prisvojil aj kresťanskodemokratický pojem sociálne orientovaného trhového hospodárstva, pričom všetky takto prisvojené pojmy sú u neho obsahovo vyprázdnené.
Problém nezamestnanosti
Nezamestnanosť hrozivo rastie a znižujú sa aj možnosti nájsť si zamestnanie podľa vzdelania. Narastá rozpor medzi kvalifikáciou a potrebami praxe. Zvyšuje sa počet ľudí s neistou prácou a tých, čo sa dostávajú na zamestnaneckú perifériu.
Neistota práce však vedie k celkovej labilite životných istôt a má viaceré psychologické a sociálne dôsledky v živote jednotlivcov aj v sociálnych vzťahoch. Dlhodobá nezamestnanosť vedie k strate pracovných návykov a k strate orientácie na trhu práce. Miesto vyrovnávania regionálnych rozdielov tieto sa ešte viac prehlbujú. Nezamestnanosť mladých ľudí na Slovensku patrí k najvyšším v Európskej únii. Svedčí to o zlej politike zamestnanosti, keď nie je zosúladená sféra vzdelania s trhom práce, systém vzdelávania s politikou zamestnanosti.
Sľuby a blamáž
Súčasná sociálna politika stratila kontakt s naliehavou realitou. Sociálne podniky skončili blamážou a pochybným narábaním s verejnými financiami. Kritika sociálnych podnikov nie je žiaden pohon na čarodejnice, ako si myslí pani ministerka Tomanová, ale je reálnym pomenovaním kritického stavu.
Podľa inštitútu INEKO z 32 opatrní, od ktorých si vláda sľubovala vybudovanie sociálneho štátu, len šesť bolo úplne splnených a desať nebolo splnených vôbec. Z 32 sľubov sa až 26 ukázalo ako populistických. Sľuby v oblasti sociálneho zabezpečenia a solidarity vláda splnila na necelých 30 percent.
Namiesto solidarity s tými, ktorých politici zastupujú, sa presadzuje vzájomnosť a solidarita v rámci mocenskej, hospodárskej a majetkovej elity. Hospodárska kríza sa pominula, súčasná vládna politika nás však ponára do hlbokej sociálnej krízy s vážnymi dôsledkami.
S premiérom Ficom však možno súhlasiť, že „sociálny štát nemôžu budovať jeho ignoranti a demolátori.“ Práve preto by ho nemal budovať on.
(SME, 21. 4. 2010)