Ak niekto očakával, že Dlhodobá vízia rozvoja slovenskej spoločnosti (2008), ktorú si v SAV objednala vláda Roberta Fica, predloží kvalifikované analýzy a z nich vychádzajúce vízie a riešenia akútnych problémov Slovenska, ako napríklad problému nezamestnanosti, po jeho preštudovaní rýchlo vytriezvel. Rovnako ako vytriezvel z ilúzie a z tvrdení, že nenadbieha súčasnej vláde. Podobne je to aj s druhým dokumentom akademikov s názvom Vízia a stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti (2010), ktorý problém nezamestnanosti vôbec nerieši a napríklad o médiách či o národnostnej politike píše presne v premiérovom duchu.
Tvrdenie typu „revolučná povaha Európskej únie, ale aj revanšizmus môžu vyvolať nálady spochybňujúce Trianonskú zmluvu“ (2008) neobstojí ani v stredoškolskej slohovej práci. Fantazmagóriu, že v dôsledku prenikania moslimského radikalizmu do strednej Európy „by sa mohli aktivizovať aj sily a hlasy volajúce po revízii Trianonskej zmluvy“ (2008) vizionári SAV posunuli ešte do absurdnejšej podoby a dnes to už vidia tak, že by sa „mohli aktivizovať aj sily a hlasy volajúce nielen po revízii Trianonskej zmluvy, ale dokonca, nehľadiac na potrebu stability medzinárodného práva a proti medzinárodnému právu, po jej zrušení“ (2010). Takéto výroky sú nielen totálnym nezmyslom, ale hlavne sú pohladením nacionalistickej duše a priamou ponukou maďarskej karty. Jedným z neprekonateľných vrcholov akademickej vizionárskej tvorby je tvrdenie, že „pocit ohrozenia národnej kultúrnej identity môže vzniknúť napríklad v dôsledku pokračujúceho rozpadu Srbska“. Ale aby to malo svoje nacionalistické ukotvenie, v novom texte už čítame, že aj v dôsledku „nacionalistickej radikalizácie v Maďarsku“. A samozrejme aj z „následného rastu požiadaviek na revíziu Trianonskej zmluvy“. Zdá sa, že po vládnej objednávke majú z Trianonu akademici priam nutkavú neurózu.
Miesto slov o rozdúchavaní neznášanlivosti a napätia vládnou mocou, miesto pomenovania takto vytváraných rizík, je tu posilňovanie tejto tendencie. Miesto vízie modernej národnostnej politiky strašenie maďarskou kartou a podsúvanie ilúzie ohrozenia. A vskutku vizionárske konštatovanie, že národnostná politika má byť realizovaná na občianskom princípe. Navyše oproti prvému dokumentu je v tohtoročnom texte nacionalizujúci tón ešte silnejší a maďarská karta ešte údernejšia.
A tak premiér mohol v prejave pri predstavení volebného programu svojej strany pokojne hovoriť „o hrozbách, ktoré sú spojené s útokmi proti slovenskej štátnosti“, o dôslednom chránení štátnych symbolov a používania štátneho jazyka, akoby niečo z toho bolo ohrozené, či podsúvať iluzórny pocit ohrozenia („akonáhle bude mať niekto záujem ohrozovať suverenitu nášho štátu…“). V osvojenej nacionalistickej rétorike má podporu už aj akademických vizionárov. A báť sa nemusí ani toho, že by sa ozvali strážcovia morálky, pretože tí pred mocenským rozdúchavaním neznášanlivosti a napätia a pred vulgarizovaním politiky už roky spoľahlivo mlčia.
(SME, 14. 4. 2010)