Štatistiky vyvracajú mýtus, podľa ktorého si rozdelenie štátu želala väčšina občanov. Všetky prieskumy z rokov 1990-1992 potvrdzovali, že väčšina občanov chcela pokračovať v spoločnom štáte.
Roku 1990 si rozdelenie spoločného štátu želalo len 5,3 % obyvateľov Česka a 9,6 % obyvateľov Slovenska. V januári 1992 sa podľa prieskumu Centra pre sociálnu analýzu 77 % občanov Slovenska vyjadrilo za zachovanie spoločného štátu a v Česku dokonca až 91 % (za rozdelenie bolo v Česku iba 6 %, na Slovensku 11 %). V tom istom čase bolo 61 % občanov Česka presvedčených, že Česi doplácajú na Slovákov a rovnako 61 % občanov Slovenska si myslelo, že my doplácame na Čechov. Napriek tomu si občania želali zachovanie spoločného štátu.
Tento paradox ukázal, že problémom nebol spoločný štát, ale jeho zdedený model, v dôsledku ktorého vznikali pocity vzájomného ukrivdenia (model komunistickej federácie nenapĺňal demokratické princípy decentralizácie a kompetencií republík, čo viedlo k vzájomným výčitkám či obviňovaniam).
Podľa prieskumov roku 1992 by sa v prípadnom referende v Česku aj na Slovensku väčšina vyjadrila za zachovanie spoločného štátu. Dokonca aj medzi voličmi HZDS prevažovala vôľa pokračovať v spoločnom štáte.
Tak isto aj všetky relevantné strany v Česku i na Slovensku s výnimkou SNS chceli zachovanie spoločného štátu. Otázka neznela áno či nie, ale v akej forme.
Ani volebný program HZDS neobsahoval žiadnu explicitnú tézu o rozdelení štátu, pričom HZDS prisľúbilo presadzovať „vyhlásenie referenda o suverenite a o novom usporiadaní vzťahov s Českou republikou“.
Ak by sa teda konalo referendum a bolo by platné, výsledkom by bolo zachovanie spoločného štátu. Aj tu možno hľadať dôvod, prečo sa Mečiar s Klausom napokon referendu radšej vyhli.
Federálna ústava umožňovala rozdelenie Československa jedine na základe referenda. Aby sa Mečiar s Klausom referendu vyhli, presadili ústavný zákon o rozdelení (prijatý bol len tesnou trojpätinovou väčšinou). A bolo to.
V marci 1993, teda už po osamostatnení, sa na Slovensku až 68 % občanov vyjadrilo, že rozdeleniu malo predchádzať referendum.
V uplynulých rokoch Robert Fico vyhlasoval, že tí, čo chceli referendum, boli proti samostatnému Slovensku. Lenže ten istý Robert Fico bol členom SDĽ, ktorá bola za zachovanie spoločného štátu (v podobe voľnejšej federácie). V krajnom prípade jeho strana zastávala nutnosť referenda. Vo federálnom parlamente v novembri 1992 odznelo stanovisko SDĽ, podľa ktorého „za cenu svojich politických ambícií“ sú ODS a HZDS „schopné doviesť republiku k rozpadu nielen bez toho, aby sa opýtali občanov na ich mienku, ale aj spôsobom, ktorý môže záujmy občana vážne poškodiť“.
Iste, skôr či neskôr by k rozdeleniu nevyhnutne došlo. No takýto spôsoby politiky a napĺňania mocenských ambícií bol prvý politický „hodnotový“ fenomén samostatného Slovenska. Trvalá pečať do rodného listu Slovenska. Precedens politickej kultúry, ktorá o. i. umožňuje aj svojvoľné rozhodnutie politikov bez mandátu od občanov alebo dokonca aj v rozpore s vlastnými predchádzajúcimi vyjadreniami. Aj preto je príbeh Slovenska permanentným zápasom o podobu a charakter slobody a demokracie.
(Denník N 8. 9. 2017)