Indická tradícia delí dejiny sveta na štyri etapy: prvou je zlatý vek, v ktorom vládne duch, druhou je strieborný vek, v ktorom vládne morálka, treťou etapou je medené obdobie, v ktorom vládne práca a obchod, a napokon štvrtou etapou je železné obdobie. Toto je charakterizované ako temné obdobie, v ktorom vládne sebectvo, nezodpovednosť, súperenie, služba vlastným záujmom. Naším jazykom sme ho pomenovali ako vek vedy a techniky, či ako hospodársky vek. Duch a etika sú tu potláčané do úzadia ako neužitočné komponenty, pretrhol sa vzťah s nemateriálnym pozadím. Toto nebezpečenstvo postrehol už Nietzsche, keď písal o závane prázdna do našich tvárí. Všimol si to aj Heidegger, keď na takúto hrozbu reagoval slovami: „Utiekli bohovia i Boh, z dejín sveta vyhasol jas božskosti“.
V takomto svete sa človek cíti stratený. Ľudí dnes už nespája duch a tvorivosť v takej miere ako voľakedy, ale zábavná kultúra. Strácame pevnú pôdu pod nohami i pod našou dušou, a tak si ju nahrádzame falošnými istotami, ktoré síce dodávajú isté sebavedomie i pohodlie, ale nikdy nenahradia stratené, či vedome vytesnené nemateriálne pozadie. Čoraz viac si nechávame vniknúť pod kožu virtuálny svet. Zodpovednosť i etika je čoraz viac podriadená ekonomickým silám. Civilizácia, či kultúra, ktorá je usmerňovaná egom, strachom, úzkosťou a závisťou, je kultúrou smrti, hoci navonok sa chce tváriť ako najprekypujúcejšia kultúra života.
V takomto svete je aj literatúra i hudba tovarom. Kedysi boli hlavné postavy románov hrdinami, dnes sú iba jeho postavami. Kedysi bol básnik spolutvorcom kultúry, dnes je bojovníkom o prežitie, po ktorom zostane poväčšine iba katalógové číslo. K masovému tovaru je potrebný masový konzument, ktorý je však vyprodukovateľný rovnako ľahko, ako samotný tovar. V povrchnej a konzumnej kultúre už nerozhoduje kvalita, nie je podstatné, či niekto vie kvalitne písať, myslieť, hovoriť, tvoriť, spievať; podstatné je, koho má za sebou, ako ho vedia predať a ako vie biznis presvedčiť konzumenta. A tak si budujeme náš vlastný svet, našu vlastnú kultúru a civilizáciu gýča, lacného konzumu a povrchnej zábavy, svet, v ktorom sa dobre mienené varovania javia mnohým ako zbytočne panické výkriky niekoľkých intelektuálov.
V týchto decembrových dňoch na nás dopadá znásilnený sviatočný kolorit i konzumná záplava magického čara. A my si kupujeme dobrý pocit a hráme sa na niečo, čo nás počas roka až tak nezaujíma. Avšak aj uprostred všeobecnej záplavy gýča, hrubosti a povrchnosti sú ľudia, ktorí vedia byť nezištní, všímaví, ľudskí, solidárni; ľudia, vďaka ktorým je náš svet aj počas bežných dní v roku z času na čas krajší a lepší. Vďaka takýmto ľuďom mnohí dokážu uniesť svoj ťažký údel, vďaka nim sú mnohí uzdravení na duši, vďaka nim majú mnohí nádej, ktorá ich drží, ba posúva v živote ďalej. To oni vytvárajú aj zo všedných dní sviatok, lebo vedia, že život žijeme len raz a sme zodpovední za to, ako s ním naložíme.
(SME 18. 12. 2007)