Reakcie na karikatúry Mohameda v dánskom denníku Jyllands-Posten sa západnej kultúre javia ako neprimerané, hysterické a fanatické. Ony však len zodpovedajú mentalite islamských radikálov, s ktorými má svet bohaté skúsenosti a ktorí využijú každú príležitosť, aby mohli strhnúť frustrované masy k fanatickému šialenstvu. Islamský svet zatiaľ nedokázal ponúknuť politické ani spoločenské riešenia svojich vlastných kľúčových problémov a nepozná sekulárne fungovanie štátu. Aj preto môže každá maličkosť pôsobiť ako rozbuška. Neočakávať reakciu bolo naivné.
Ešte nedávno sa mnohým javila Huntingtonova téza o konflikte civilizácií už minulosťou, keďže dnes prežívame konflikt vnútri samotných civilizácií. Obdobie od 11. septembra 2001 však potvrdzuje, že konflikt prebieha paralelne: medzi civilizáciami (kultúrami) a zároveň aj v nich samých.
Tieto udalosti opätovne nastolili aj otázku slobody slova, tému, ktorú má západná kultúra už istý čas v podstate ujasnenú, no ku ktorej sa oplatí z času na čas vrátiť a opätovne nad ňou vážne a dôsledne premýšľať. Ivo Samson má pravdu, keď s nádychom irónie pripomína, že „sloboda slova je pre nás posvätná krava“. A má pravdu aj v tom, že to bola práve sloboda, „ktorá nám dala dôstojnosť“. Požiadavka slobody tvorí základ existencie samotnej Európy. Úcta a zodpovednosť však vytvárajú prirodzené hranice slobody a negujú jej absolutizovanie. Demokratické systémy aj právnym spôsobom limitujú slobodu slova. Liberálna demokracia však musí poznať aj iné limity, ktoré by nemala prekročiť, a to práve preto, aby zostala verná svojej idei slobodného a pokojného spolužitia odlišných identít. Na druhej strane je potrebné nárokovať si slobodu slova a rovnako je nutné túto slobodu dôsledne chrániť. Balansovanie medzi týmito pólmi nemusí byť vždy jednoduché.
Dánske karikatúry z hľadiska slobody slova nemusia byť až takým vážnym problémom. Z hľadiska skúseností s islamskými radikálmi a predvídateľnosti reakcií a možných dôsledkov to však bolo asi zbytočné a kontraproduktívne.
(SME, 17. 2. 2006)