Brexit bol puč jednej finančne zabezpečenej skupiny absolventov prestížnych súkromných škôl, členov zbohatlíckeho Bullingdon Clubu, uviedol pred časom denník Financial Times.
Chceli mať moc a silné postavenie, ale bez obmedzení zo zahraničia. Roky preto vyvolávali nenávisť voči EÚ. Keď to nezabralo, zmenili stratégiu a zamerali sa proti imigrantom. To už zabralo. Varovania pred krízou im mohli byť ukradnuté, s ročným príjmom 200 tisíc libier sa ich kríza nedotkne. Milionára Arrona Banksa, hlavného sponzora kampane za brexit tobôž nie.
Prestížny magazín Foreign Policy pred časom na základe analýz uviedol, že väčšina celoštátnych denníkov publikovala pred referendom skreslené informácie, polopravdy a lži a v zúrivej propagandistickej kampani boli fakty obetované zámerom šéfredaktorov a ich majiteľov.
Nepomohla ani autorita britského astronauta Tima Peakea, ktorý varoval pred dôsledkami brexitu napríklad v oblasti vedy a výskumu, pretože britské univerzity dostávali desať percent financií práve z Európskej únie.
Roku 2016 vyhlásili editori oxfordských slovníkov termín „postpravdivý“ za medzinárodné slovo roka. Definujú ho ako „týkajúci sa okolností alebo označujúci okolnosti, v ktorých objektívne fakty majú menší vplyv na utváranie verejnej mienky než apelovanie na emócie a osobné domnienky“.
Zvýšená frekvencia tohto slova súvisela najmä s brexitom, kampaňou Donalda Trumpa a talianskym referendom o ústavnej reforme.
V Taliansku politickí analytici pripisovali výsledok neúspešného talianskeho referenda najmä priepastnému rozdielu medzi názormi či predstavami ľudí a skutočnosťou. Podľa prieskumov prevažovalo napríklad presvedčenie, že migranti tvoria tridsať percent talianskeho obyvateľstva. V skutočnosti len sedem percent. O vážnej otázke rozsiahlej ústavnej reformy rozhodovala takto zmanipulovaná verejnosť.
Priepastný rozdiel medzi mienkou ľudí a skutočnosťou ukázal pred časom aj britský prieskum. Takmer tridsať percent Britov si myslí, že britská vláda vynakladá na podporu v nezamestnanosti viac financií než na dôchodky. V skutočnosti ide päťkrát viac na dôchodky. Prevažuje tiež presvedčenie, že moslimovia tvoria takmer štvrtinu, teda 25 percent britskej populácie. V skutočnosti je to len päť percent.
Vo svete demagógie, populizmu a štvavej politiky mizne civilizovaný dialóg. Fakty už nehrajú rolu. Šíri sa neúcta k faktom a odborným argumentom. Opakovaná lož vzbudzuje dojem pravdy. Zakusujeme mätúci boj medzi pravdou a lžou, faktami a fámami. Prehlbuje sa priepasť medzi informovanou verejnosťou a zmäteným davom.
Avšak redukovať realitu a tvrdiť výlučne, že žijeme v ére postfaktickej, resp. postpravdivej politiky, by predsa len nebolo ani správne ani pravdivé. Viď víťazstvo Van der Bellena nad ultrapravicovým kandidátom, dlhodobo vysoká miera podpory Angely Merkelovej v Nemecku a podobne.
Okrem toho mnohí očakávali, že po výsledku britského referenda sa v Európe posilnia euroskeptické, nesystémové a protestné strany a hnutia. Málokto čakal, že to bude naopak. V Dánsku klesol počet tých, čo chcú referendum o vystúpení z únie zo 40 percent na 32 percent. Podpora členstva v únii vzrástla z 59 percent na 69 percent. Podpora členstva v únii vzrástla aj vo Fínsku. Taktiež v Taliansku vzrástol počet zástancov členstva v únii a poklesol počet jeho odporcov. Podobne v Rakúsku vzrástol počet tých, čo si želajú zotrvať v EÚ a počet odporcov členstva v únii klesol zo 49 percent na 30.
Novodobá britská skúsenosť len potvrdzuje, že keď je spoločnosť pod vplyvom demagógov a populistických podvodníkov, politicky nevyspelých lídrov či obskúrnych hnutí, keď sa k takýmto tendenciám pridajú aj médiá, keď je pravda oslabená a faktom prestávame veriť, hrozí katastrofa. Dnešná britská kríza by mala byť vážnou výstrahou.