Popri najvážnejších témach, ktoré dnes hýbu Slovenskom, sa mnohé iné témy, napríklad ekologické, javia ako nepodstatné a sú na vedľajšej koľaji. Vzhľadom na súčasnú (a dlhodobo pretrvávajúcu) situáciu je to sčasti pochopiteľné. No predsa len by nemali zostať na okraji záujmu, pretože sú súčasťou utvárania životného prostredia i celkovej kvality života.
Správa, že šestnásť európskych štátov podporilo zákaz tzv. neonikotínoidov, t. j. pesticídov mimoriadne nebezpečných pre včely, je zaujímavejšia pre včelárov, poľnohospodárov i odborníkov než pre laickú verejnosť. No správa, že Slovenská republika takýto ekologický návrh nepodporila, už siaha poza tento rezort a nastoľuje otázku, aká je vôľa k ochrane životného prostredia a ako si predstavujeme trvalo udržateľný rozvoj.
Podľa zverejnených údajov až 76 percent potravinovej produkcie v Európe závisí od opeľovania. Včely sú teda pre potravinovú bezpečnosť a celkovo pre náš život mimoriadne dôležité a nenahraditeľné.
Odborníci však už dlhší čas upozorňujú na alarmujúci úbytok včiel. Včelári hovoria o katastrofálnych dôsledkoch používania neonikotínoidov. Úhyn včiel znamená škody pre včelárov, úbytok práce a logicky aj úbytok včelích produktov. Výsledkom je klesajúca ponuka kvalitného medu a rast dovozu falošného medu. Potom sa budeme sťažovať na rozdielnu kvalitu potravín.
Negatívne dôsledky používania týchto chemických látok sú podložené aj vedeckými štúdiami. Pred dvomi rokmi vydal varovnú správu aj Európsky úrad pre bezpečnosť potravín. Ide o chemické látky rozpustné vo vode, ktoré sa cez korene dostávajú do celej rastliny. Sú nebezpečné nielen priamo pre včely, ale majú aj dlhú zotrvačnosť v pôde, čo tiež znamená riziko kontaminácie vodných tokov. So všetkými dôsledkami.
Európska únia už roku 2013 schválila obmedzenie týchto nebezpečných pesticídov. Slovenská republika už vtedy hlasovala proti obmedzeniu. Teraz, keď sa hlasovalo o zákaze týchto látok, Slovensko zákaz nepodporilo.
Postoj ministerky Matečnej, že zákaz týchto nebezpečných chemických látok povedie k zvýšenému používaniu iných látok, je čistý alibizmus. Alebo ústup agrolobistom.
Zdá sa, že trendy zdôrazňujúce nutnosť zelených politík i ekologického poľnohospodárstva nás akosi obchádzajú. V opačnom prípade by sa museli prispôsobiť aj agrobaróni a klientelistickí prijímatelia kadejakých dotácií. Vláda, ktorá ich obsluhuje, im predsa nebude komplikovať život.