Keď v hokeji rozhoduje deväť sekúnd

 
Všetko mohlo byť inak. Nebyť tých osudných deviatich sekúnd, dnes by to bol aplauz zo všetkých strán a vychvaľovanie hráčov i trénera.

Pri rovnakom výkone v ďalších zápasoch. Nad slabšími chvíľkami by všetci mávli rukou a vraveli by, že sa to stáva. Lenže deväť sekúnd je v hokeji niekedy veľmi veľa. Ťažobu toho nešťastného okamihu bolo cítiť v celom ďalšom zápase.

Za ostatných päť rokov to však bol najlepší výkon. Najbližšie k postupu. Partia okolo Mira Šatana a Grega Ramsayho si zaslúži poďakovanie. Nový realizačný tím posunul slovenský hokej dopredu, aj keď sa to na prvý pohľad nemusí tak javiť. Hra sa zmenila, posunula sa k modernejšiemu štýlu, nový rukopis bol badateľný. O hráčoch ako Martin Fehérváry či Christián Jaroš v budúcnosti ešte budeme počuť. Potvrdilo sa aj to, že niekdajšie ignorovanie vynikajúceho Čiliaka bolo vtedy hlúpou ješitnosťou a urazeneckým postojom.

Kto aj tentoraz kritizuje, iba tým prezrádza vlastné neprimerané očakávania. Každý tréner narába s „materiálom“, ktorý reálne má. Výsledok odráža širšiu realitu. Problémom nie je primárne hra či celkové umiestnenie, problém je v našich neprimeraných očakávaniach.

Z televíznej obrazovky dlhé roky donekonečna zaznievali göteborské zlaté zábery s komentátorskými výkrikmi „Sme majstri sveta!“ Táto mediálne dlhodobo udržiavaná nostalgia sa dostávala fanúšikovského podvedomia aj po rokoch. Pritom sme si akosi nevšimli, ako ten čas plynie a že je tu celkom nová generácia hráčov vrátane synov niekdajších reprezentantov. V nostalgii za zlatými časmi mnohým zostali očakávania neprimerané realite.

Tá naša „kodanská“ si však zaslúži uznanie a poďakovanie. Hoci to závisí od mnohých faktorov, slovenská hokejová budúcnosť nemusí byť až taká pochmúrna, ako sa to za ostatné roky zdalo.

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs