Životné prostredie je na okraji politického záujmu. V dnešnej situácii je to nepochopiteľné.
Keď pred rokmi kráľovná Alžbeta vyzvala britskú vládu, aby klimatickým zmenám venovala zvýšenú pozornosť, médiá ju nazvali Zelenou kráľovnou a pripomenuli, že po tridsiatich rokoch to bola prvý raz, čo sa verejne vyjadrila k nejakej politickej otázke. S podporou vlády potom vznikli dva výskumné ústavy, ktoré sa zaoberajú výlučne problematikou klimatických zmien.
Extrémne klimatické udalosti a katastrofy sú čoraz častejšie. Európska environmentálna agentúra (EEA) v správe za rok 2016 upozornila, že pozorované zmeny klímy značne vplývajú na ekosystémy, hospodárstvo, zdravie i pohodu ľudí v Európe. Narastá frekvencia a intenzita klimatických extrémov, čelíme extrémnejšiemu počasiu, novým teplotným rekordom, zmenšuje sa objem snehovej pokrývky. V dôsledku častejších teplotných zmien rastú riziká pre zdravie i komfort ľudí.
Ak sa dnes ešte niekomu zdá, že problém nie je vážny, alebo že sa nás až tak netýka, nech si prečíta správu EEA. A nech si k tomu domyslí bezohľadné rúbanie stromov, miznutie mestskej zelene, znečistenie vôd, čierne skládky, zaberanie úrodnej pôdy na stavebné účely a podobne.
Je zrejmé, že spôsob, ako dnes produkujeme a spotrebúvame, nemôže byť dlhodobo udržateľný. Trvalo udržateľný život znamená, že dokážeme uspokojiť ľudské potreby v našich časoch, no zároveň sme schopní udržať prostredie a prírodné zdroje pre nasledujúce generácie. Alebo môžeme hovoriť o trvalo udržateľnom rozvoji, ktorý je v našej legislatíve definovaný ako „rozvoj, ktorý súčasným i budúcim generáciám zachováva možnosť uspokojovať ich základné životné potreby a pritom neznižuje rozmanitosť prírody a zachováva prirodzené funkcie ekosystémov“.
Šéf Európskej komisie Jean-Claude Juncker v najnovšej Správe o stave EÚ medzi kľúčové priority pre ďalšie obdobie zaradil aj výzvu, aby Európa bola lídrom v boji proti klimatickým zmenám. Najmä potom, ako Spojené štáty odstúpili od Parížskej dohody a ich ambície v tejto oblasti sa rozplynuli.
Napriek vážnosti problému i jeho zdôrazňovaniu aj na úrovni EÚ však v slovenskej politike dnes téma životného prostredia, klimatických zmien a trvalo udržateľného rozvoja nijako zvlášť nerezonuje. V prípade Smeru možno dokonca hovoriť o nulovom enviroprograme, čo je, ako pred časom poznamenal Mikuláš Huba, konzistentné s autokratickým rozhodnutím Roberta Fica z roku 2010 bez diskusie zrušiť ministerstvo životného prostredia.
Unikátny protipovodňový a revitalizačný program, ktorý spustila vláda Ivety Radičovej roku 2010 a ktorý zakrátko inšpiroval aj viaceré krajiny, sa dnes mohol zaradiť medzi najlepšie vizionárske programy sveta v environmentálnej oblasti – keby ho druhá vláda Roberta Fica arogantne nezrušila.
Vytesnenie problematiky životného prostredia na okraj politického záujmu (a, žiaľ, aj na okraj mediálneho záujmu) je v dnešnej situácii nepochopiteľné. O to viac, že podľa prieskumu pred voľbami 2016 až tri štvrtiny opýtaných zaradili tému životného prostredia medzi tie, ktorým by nová vláda mala venovať intenzívnu pozornosť.