Igor Matovič veľmi dlho pracoval na tom, aby sa mu percentá vyšvihli čo najvyššie. Velil do boja proti korupcii a vedel vzbudiť emócie. Lenže popri tom kopal do všetkých, podlo a zákerne útočil na svojich potenciálnych spojencov – s výnimkou človeka, ktorý sa svojho času pohyboval v prostredí mafiánov a robil s nimi biznis. Vulgarizoval politiku, ponižoval druhých, vyrábal konflikty, doslova šíril kultúru konfliktu.
Teraz si zrejme myslel, že to, čo fungovalo predtým, zafunguje aj dnes. Zaseknutý niekde medzi Bonaparte a plotom Počiatkovej vily v Cannes (ozaj, neviete, čo je s tým, podľa Matoviča, Hegera a spol. vraj majetkom Slovenskej republiky?) akosi nepochopil, že už je premiérom, ktorého úlohou je riadiť krajinu. Útokmi a vyvolávaním konfliktov zakrýva (aj pred sebou samým) svoju neschopnosť dôstojne riadiť krajinu, pracovať koncepčne a počúvať expertov. Popri tom oživuje nedôstojné správanie premiéra voči hlave štátu. Za zlú situáciu môžu všetci, Len On nie. (Aj keď treba vidieť, že k tomu prispeli aj provokácie koaličného partnera a hádzanie polien pod nohy, čo sú najmä v takejto vážnej situácii tým najhorším spôsobom boja o voliča.)
Od okamihu, keď experti navrhli prísne opatrenia, sme stratili zhruba týždeň. Keď sa premiérovi chcelo, vedel zvolať rokovanie vlády aj na šiestu hodinu ráno, lebo to bolo marketingovo zaujímavé, no teraz sme čakali a čakali, hoci sa situácia denne zhoršuje. Až nám napokon oznámili lockdown, ktorý lockdownom ani veľmi nie je a zákaz vychádzania, ktorý zákazom vychádzania nie je už vôbec. Tie nesúrodé a nelogické opatrenia sú asi svetovou raritou a svedčia o vrcholiacom zúfalstve vlády. Načo sú vôbec dlhé hodiny rokovania, ak sú potom premyslené a odborne argumentované návrhy odborníkov v podstate zhodené zo stola? Nie je to poníženie ľudí, ktorí sú špičkami vo svojom odbore a majú rešpekt celej vedeckej a odbornej obce?
Minister zdravotníctva, ktorý by rezort nezvládal ani bez pandémie, asi pochopil, že priveľa otázok by len odhalilo mieru zúfalstva vlády. Tvrdenie, že prijaté opatrenia sú lepšie ako nič, je vrcholom absurdity. A premiér ako zneuznaný génius potreboval samostatnú psycho-tlačovku, aby mal priestor kopnúť si do všetkých, do ktorých sa mu kopnúť zachcelo. A pritom opäť aj demagogicky klamať o tom, kto každý spochybňoval či odmietal celoplošné testovanie (pretože pravda je taká, že to, čo sme odmietali, bola nedobrovoľnosť testovania, resp. sankcionovanie neúčasti na testovaní, nie testovanie ako také).
Nemožno sa čudovať, že slová o nutnej výmene premiéra zaznievajú čoraz hlasnejšie. Aj od tých, ktorí aj napriek oprávneným výhradám voči Matovičovi predsa len dúfali v tú sľubovanú zmenu a ktorí si ani dnes vonkoncom neželajú návrat Smeru 1.0 ani Smeru 2.0.
Zatiaľ však pre tento nadchádzajúci sviatočný čas želajme premiérovi skoré uzdravenie a jemu i vláde odvahu k poctivej sebareflexii a ochotu urovnať spory a skonsolidovať vzťahy. V záujme ich samých i celej spoločnosti. Pretože je to asi ich posledná šanca na reštart a aspoň čiastočnú obnovu dôvery. Aj keď tá pri pomyslení na plagiátorské podvody, papalášske spôsoby a neochotu vyvodiť z vážnych deliktov politickú zodpovednosť už zostane trvalo naštrbená.