Dopravná psychologička: Účinky únavy sú porovnateľné s účinkom určitého množstva alkoholu

 
Aktuálne sme v dovolenkovej sezóne, keď mnohí vyrážajú autom na dlhú cestu. Vyčerpanosť, stres, únava, spánkový deficit – to všetko znižuje pozornosť vodiča a predlžuje reakčný čas. Mnohí chcú v čo najkratšom čase prejsť čo najviac kilometrov. Avšak výskumy ukazujú, že účinky únavy sú v niektorých prípadoch porovnateľné s účinkom určitého množstva alkoholu. „Už o jednu sekundu predĺžený reakčný čas spôsobí, že na náhlu zmenu situácie v premávke nezareagujeme včas. Tá jedna sekunda niekedy rozhoduje o prežití,“ upozorňuje dopravná psychologička Anna Kuchtová.

Mgr. Anna Kuchtová pôsobí v Košiciach ako dopravný psychológ, klinický psychológ a psychoterapeut. Špecializuje sa na aplikáciu psychológie v rôznych druhoch dopravy, má skúsenosti s leteckou psychológiou, dlhoročným vyšetrovaním a posudzovaním spôsobilosti vodičov-profesionálov cestnej i dráhovej dopravy. Ako psychoterapeut sa venuje najmä panickým poruchám a posttraumatickej stresovej poruche – PTSD, kde ide o traumu zapríčinenú dopravnou nehodou, prípadne inou traumatickou udalosťou.

V rozhovore sa dozviete:

Čo je reakčný čas.
Čo sa stane, ak je reakčný čas dlhší hoci len o sekundu.
Čo sa deje v okamihu mikrospánku.
Aké sú prejavy prichádzajúceho rizika mikrospánku.
Ako riešiť únavu za volantom.
Ako sa vyrovnať s traumou po nehode.
 

Dovolenková sezóna, stres, nedočkavosť, únava. To všetko nás ovplyvňuje aj pri šoférovaní. Začnime preto otázkou: Čo robiť pre zvýšenie bezpečnosti? Mali by sme si dať pred takouto cestou povedzme deň voľna?

„Mali by sme“ je také zaklínadlo a odpoveď znie: určite áno, no realita je iná. Každý človek vie, čo je únava, zažíva spánkový deficit alebo stresové situácie. Stačia prebdeté noci pri chorom dieťati, nespavosť spôsobená výdatnou večerou, napätie z neuzavretej pracovnej záležitosti či očakávanie výsledkov vyšetrenia a náš mozog už musí deliť sily a siahať do rezerv, ktoré v čase pred dovolenkou niekedy ani nemá.

Dopamín, ktorým si mozog vypomáha, spôsobí, že sme podráždenejší, reagujeme zbrklejšie a sme menej pozorní. To je ako keď sa malé dieťa poobede nevyspí a nevie, čo so sebou a všetci čakajú, kedy ho už uložia na nočný spánok. Rovnako je na tom mozog dospelého človeka, akurát sa nehodíme o zem.

Pri vedení vozidla je dôraz na udržaní pozornosti, schopnosti predvídať, včas a správne reagovať. Predĺženie reakčného času je hlavný dôvod, prečo si nesadnúť za volant. Sme povinní urobiť všetko, aby sme tomu predišli.

Práve predĺžený reakčný čas mnohí často podceňujú. Nedoceňujú riziká, pretože predĺžený reakčný čas sa ukáže ako niečo vážne a reálne zväčša až vtedy, keď sa niečo stane. Dovtedy si myslíme, že všetko zvládneme. Takže o čom hovoríme, keď hovoríme o reakčnom čase?

Reakčný čas je čas, ktorý uplynie od chvíle, keď si uvedomíme, že by sme mali konať až po moment, keď konáme. U vodičov profesionálov sa reakčný čas pohybuje v rozmedzí od 0,65 do 0,9 sekundy.

Pri rýchlosti 130km/h prejdeme za sekundu zhruba 39 metrov. Ak máme reakčný čas 1 sekundu, znamená to, že prejdeme 39 metrov, kým príde akcia.

Takže ak sa kvôli únave alebo preto, že sa plne nevenujeme vedeniu vozidla, náš reakčný čas predlží len o sekundu, tak kým zareagujeme, prejdeme takmer 80 metrov. To sa stane, keď sa nevenujeme dostatočne vedeniu vozidla, ale venujeme sa napríklad komunikácii, telefónu, nastavovaniu tempomatu alebo navigácie, keď sa unášame nejakými predstavami a podobne.

Je veľmi ľahké nechať sa na pár sekúnd uniesť. Lenže z jednej sekundy sa stanú dve a z 39 metrov takmer 80, kým vôbec začneme reagovať. Jedna sekunda spôsobí, že na náhlu zmenu situácie v premávke nezareagujeme včas. Tá jedna sekunda niekedy rozhoduje o prežití.

Veľa nehôd je spôsobených mikrospánkom. Vo všeobecnosti vieme, čo je mikrospánok, ale čo sa reálne deje s našim organizmom v okamihu mikrospánku?

Mikrospánok je veľmi krátky spánok trvajúci od zlomku sekundy po niekoľko sekúnd, keď vôbec nemusí dôjsť k zmene správania alebo polohy tela, no niektoré oblasti nášho mozgu jednoducho spia.

Pri mikrospánku má mozog problémy správne triediť informácie, dochádza k svalovým zášklbom alebo náhlym trhnutiam a povoleniam svalu do takej miery, že nám môže z ruky vypadnúť predmet. Intenzívne zívame alebo žmurkaním sa snažíme držať otvorené oči. To, že sa nehoda stala vplyvom mikrospánku, vieme často iba z výpovede očitých svedkov a z toho, že chýbajú stopy po brzdení alebo že vodič nereagoval na jasne rozpoznateľnú prekážku.

Aké sú príznaky prichádzajúceho mikrospánku? Alebo aké sú tie reakcie nášho organizmu, ktoré nás upozorňujú na takéto riziko a mali by sme ich preto brať vážne?

Keď sa na školeniach vodičov pýtam, kto už zažil mikrospánok, väčšinou sú skoro všetky ruky hore. Na otázku, čo mu predchádzalo, dostávam odpoveď, že nič zvláštne, iba únava.

Mikrospánok ako taký príznaky nemá, ale podľa niektorých našich reakcií môžeme usudzovať, že by mohol nasledovať. Prejdem križovatku a nepamätám si, či bola zelená, neodbočím, akoby pozabudnem, kam mám namierené, zívam, snažím sa doširoka otvárať oči. Takéto reakcie či momenty netreba ignorovať. Pretože po prejavoch únavy vždy môže nasledovať mikrospánok.

Kedy by sme mali okamžite zastať a nepresviedčať sami seba, že to zvládneme ďalej?

Pri akomkoľvek prejave únavy. Zívanie, žmurkanie, svalová stuhnutosť, proste čokoľvek, čo by mohlo spôsobiť, že sa mi predĺži reakčný čas a vystavím riziku seba alebo ostatných účastníkov premávky. A nie len pri prejavoch únavy, ale aj pri jedení a pití. A samozrejme vždy, keď pociťujeme, že potrebujeme na toaletu. No a s klasickým telefonovaním s mobilom v ruke a esemeskovaním to je dúfam každému jasné.

Áno, malo by to byť jasné, ale koľkokrát vidieť šoférov s mobilom v ruke, všakže. Ale teraz iná téma. Letné horúčavy takisto zvyšujú riziko nepozornosti. Už ste to naznačili, ale skúsme si zhrnúť, ako bojovať s únavou za volantom.

Zastať a oddýchnuť si. Zastať na vzdialenejšom parkovacom mieste, urobiť nejaké kroky, osviežiť sa vodou alebo si aj krátko zdriemnuť. Po krátkom zdriemnutí pôjde na chvíľu výkonnosť hore, no nasledujúci prepad do únavy sa dostaví oveľa skôr ako po plnohodnotnom oddychu.

Experimenty s pilotmi ukázali, že krátke zdriemnutie síce zaženie únavu, no naša myseľ nedokáže riešiť komplexné situácie tak dobre, ako keď sme oddýchnutí. Takže ak si dáme pauzu a trochu si zdriemneme, potom sa treba poriadne prebrať. Určite pomôže aj pohyb sánkou, ktorý stimuluje mozog a zaháňa únavu. Tiež žuvačka, sušené ovocie, orechy.

Čo sa týka horúčavy, ak sa jej nedá vyhnúť, jednoznačne chladenie interiéru vozidla, parkovanie v tieni a za volantom častejšie prestávky.

Malé deti v aute môžu byť takisto rozptyľujúce a môžu ovplyvniť pozornosť šoféra. Aké by mali byť zásady cestovania autom s malými deťmi? Samozrejme okrem toho, čo je zákonom predpísané.

V zmysle platnej legislatívy musí byť dieťa riadne pripútané a v závislosti od veku aj v sedačke. Ak pri ňom nesedí nik a vodič musí riešiť, čo sa deje vzadu, je to nebezpečné. Jedno otočenie a pohľad dozadu môže zabrať 2 sekundy a viac, čo pri vyššej rýchlosti urobí 80 a viac metrov, ktoré môžu chýbať napríklad na bezpečné zastavenie alebo vyhnutie sa pevnej prekážke. Keď vodič vráti pohľad na vozovku, môže byť neskoro.

Postarať sa o dieťa je vždy naliehavé, najmä matky malých detí to tak vnímajú, rozumiem tomu. Raz som pri pohľade do spätného zrkadla zbadala trčať hlavu mojej ročnej dcéry s cumlíkom v ústach z kufra, do ktorého preliezla potom, ako sa jej za jazdy podarilo odopnúť zo sedačky. Je však nevyhnutné uprednostniť bezpečnosť. Najbezpečnejšie je pri najbližšej možnej situácii zastať.

Nehoda, bez ohľadu na to, či sme ju spôsobili alebo sme boli jej nevinnou obeťou, môže v nás zanechať silnú stopu ba až traumu. V takej situácii je mimoriadne ťažké sadnúť si znovu za volant a šoférovať. Vo vašej praxi psychoterapeutky sa venujete aj panickým poruchám a traumám po dopravnej nehode. Ako sa teda vyrovnať s takouto panikou alebo traumou?

U väčšiny ľudí trauma odznie spontánne bez závažných dopadov na psychiku. Ďalšiu časť trápia problémy iba krátkodobo, no isté percento sa dostane do rúk psychoterapeuta.

Ľudia vystavení ťažkému stresu a život ohrozujúcej situácii môžu trpieť posttraumatickou stresovou poruchu. Či sa to stane, závisí od viacerých faktorov. Vek, skúsenosti, osobnosť aj charakter prežitej situácie.

Ak sme vystavení traume, vždy je užitočné hovoriť o nej. Nájsť si človeka, s ktorým sa cítim dobre a rozprávať, spomínať, zo všetkých strán preberať, čo sa stalo. Teda hovoriť, hovoriť, vyspať sa na to.

Skúsiť na to nemyslieť, to je ako keď Vám poviem: Nemyslite na ružového slona. Už ho vidíte.

Ak hovoríme o traume z nehody, skúsiť sa prejsť miestom, kde sa to stalo a chvíľu tam zotrvať a počkať, ako sa zlý pocit alebo úzkosť zmierni. A zasa rozprávať. Možno to nebude dobré za jeden deň. Prvá jazda po nehode bude náročná a únavná, ale každá ďalšia bude lepšia. No ak do istého času príznaky úzkosti neustupujú, prípadne sa pridávajú desivé sny, spomienky v priebehu dňa alebo aj veľmi živé až prudké zmeny nálad, prípadne depresívne uvažovanie, je čas vyhľadať pomoc.

Aj ja mám v terapii viacerých klientov po dopravných nehodách, u ktorých sa rozvinula posttraumatická stresová porucha. Avšak psychoterapeutické postupy pri práci s traumou majú vysokú úspešnosť.

Na cestách neraz vidíme bezohľadné jazdy a rôzne iné spôsoby predvádzania sa. O čom to svedčí? Je to nejaký typ sociálneho exhibicionizmu?

Akokoľvek to nazveme, vo väčšine prípadov je také správanie spojené s porušovaním dopravných predpisov, a teda zákona.

Predpisy sú dohodnuté normy, ktoré majú vniesť na cesty istotu a poriadok. Ak sa vodič správa neštandardne, privádza do chaosu ostatných, ktorí sa už o predpis nemôžu oprieť, musia konať často reaktívne a riziko vzniku nehodovej situácie sa zvyšuje.

Všetci očakávajú, že na červenú sa stojí. Ak niekto nezastaví, vznikne chaos. Prečo to niektorí robia? Väčšinou nejde o úmysel poškodiť iným, ale urobiť dobre sebe. Stihnúť semafor, nenechať sa spomaliť, proste vyriešiť si svoj problém. Svoje správanie vidia ako logické a vhodné. Keď sa niečo stane, začínajú slovami: prepáčte toto som nechcel. Nechcel, nedokázal predvídať a správne usudzovať, porušoval pravidlá a dohodnuté normy. To na nehodu stačí.

Máme však isté percento ľudí, ktorí konajú s úmyslom ohroziť alebo obmedziť druhých. Vybrzďovanie, nedanie prednosti a podobne. Nebezpečné a riskantné. Takíto ľudia sú veľkým rizikom, ich správanie už spadá do patológie. Konať premyslené zlo nie je normálne.

Spomenuli ste, že máte klientov s posttraumatickou stresovou poruchou po nehode. Čo však najčastejšie riešite s vodičmi pri poradenstve?

Existuje odborné poradenstvo, ktoré musia absolvovať vodiči ako jednu zo sankcií po zadržaní alebo odobratí vodičského oprávnenia za jazdu pod vplyvom alkoholu. V tomto prípade legislatíva presne určuje rozsah a náplň jednotlivých skupinových  sedení. Mojím cieľom je vstúpiť do postojov a presvedčení ľudí tak, aby sa naučili, že veľa vecí môžeme robiť súčasne, no užiť návykové látky a viesť vozidlo nikdy. Chcem, aby pochopili, prečo je to tak a aby ďalej fungovali s novým presvedčením a praktickými radami, ako sa do podobnej situácie nedostať.

Pri práci s profesionálnymi vodičmi však riešim najmä ich správanie sa pri dopravných nehodách alebo skoro nehodách. Metódou riešenia problémov sa pozeráme na správanie vodiča, rozoberáme, čo a ako videl, ako si uvedomoval, podľa čoho sa rozhodoval a hľadáme, čo bude užitočné robiť v podobných situáciách a čo naopak vynechať. Pravdepodobnosť nehody u vodiča-profesionála je logicky vyššia v súvislosti s množstvom času, ktoré za volantom trávi.

Rovnako potrebujem ošetriť aj situácie, kde vodič poskytoval pomoc, prípade riešil nejaké spory a vyhrotené situácie alebo aj stratu života cestujúceho alebo iného účastníka premávky. Cieľom je odbúrať stres, racionálne sa postaviť k situácii a dokázať sa vrátiť za volant bez úzkosti alebo straty sebadôvery. A hlavne predísť vzniku traumy.

Profesionálni vodiči majú vyššiu odolnosť voči záťaži a často dokážu predísť aj situáciám, na ktoré sme my bežní vodiči ani neprišli, že by sa mohli stať.