Študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, no dnes už viac ako dve desaťročia žije v malebnom Toskánsku, kde sa stará o svoj olivový sad s tisíckou olivovníkov a vyrába olivový olej. Na olivovej farme na kopci Monte Pisano má aj svoj zrekonštruovaný, dvesto rokov starý kamenný farmársky dom, odkiaľ je nádherný výhľad na toskánsku krajinu. Rada fotografuje a vydala aj jedinečnú knihu o toskánskej vidieckej kuchyni. „Milujem taliansku gastronómiu a kultúru. Cítite z nej pozitívne naladenie. Akúsi ľahkosť bytia,“ hovorí vyštudovaná výtvarníčka, dnes pestovateľka olív Mária Miklošková.
Počas štúdií na vysokej škole sa učila po taliansky a napokon získala štipendium na letný študijný program v Perugii. Neskôr pracovala v obchode s talianskym nábytkom, potom sa posunula do sféry módy a pracovala ako módna redaktorka a stylistka. Keď jej vtedajší priateľ dostal pracovnú ponuku z Toskánska, presťahovala sa do Talianska a usadila sa v malej stredovekej dedinke Vicopisano.
Malo to však aj iný dôvod. Pracovná vyťaženosť a vyčerpanosť si vyžiadala svoju daň na zdraví. Až jej vtedajšia primárka Onkologického ústavu sv. Alžbety povedala, že musí brzdiť a niektoré veci vo svojom živote zmeniť. Aj to napomohlo k rozhodnutiu skúsiť to v Taliansku.
Istý čas ešte pokračovala v spolupráci so slovenskými časopismi. Písala o móde a dizajne. V Toskánsku zároveň organizovala fotografovanie pre viaceré lifestylové časopisy.
Toskánske olivy
Z olív z vlastného olivovej farmy začala s dnes už bývalým manželom vyrábať olivový olej. „Organizovala som zber olív, zabezpečovala predaj oleja a časť nášho domu sme v lete prenajímali kamarátom. Po čase som vydala vlastnú kuchársku knihu o toskánskej rurálnej kuchyni Oliwoodparty. Všetky fotografie okrem rodinných fotiek a portrétov som si nafotila sama.“
Zorganizovala si aj niekoľko výstav fotografií Oliwoodcompost: na Slovensku, v jej toskánskom mestečku Vicopisano a v Ríme v sídle najväčšej svetovej humanitárnej organizácie World Food Programme (WFP), ktorá pôsobí v rámci OSN a poskytuje núdzovú potravinovú pomoc a tiež rozvojovú pomoc po celom svete. Neskôr pribudla ďalšia výstava Oliwoodgarden vo Vicopisane. Nie náhodou ju miestni nazývajú „artista slovacca“, slovenská umelkyňa.
V Taliansku sa pestuje zhruba 700 druhov „domorodých“ olív, hoci nie všetky sú vhodné na lisovanie a výrobu oleja. „V Toskánsku máme asi sedem druhov. Najviac sú rozšírené Moraiolo, Leccino a Frantoio, ktoré máme aj my na našej farme,“ dodáva Mária.
Ak vám nie je jasné, aký je rozdiel medzi čiernymi a zelenými olivami, Mária vysvetľuje: „Počas zrenia je oliva zelená vďaka chlorofylu, ale postupne ako zreje, jej farba sa mení a tmavne. Čiže farba olív, ktoré si môžete kúpiť v obchode, je daná tým, kedy ich zbierali. Okrem toho sú odrody, ktoré sú vhodnejšie na konzumáciu, a tie sa zbierajú zelené. To sú iné odrody ako tie, ktoré sú primárne určené na lisovanie.“
Talianska ľahkosť bytia
Jej výhodou po príchode do Talianska bolo, že ovládala jazyk a to jej ešte viac uľahčilo začiatky života v novom prostredí. Aj vďaka tomu nemala problém nadväzovať nové kontakty a zžiť s miestnymi zvykmi a miestnou kultúrou.
Po vypuknutí pandémie covid-19 fotila kvety a rastliny vo vlastnej záhrade. Fotografie potom inštalovala na oknách, starých dverách a bránach v mestečku, kde žije, pod názvom Oliwoodgarden ako súčasť veľtrhu kvetov a oslavy príchodu jari. „Aj keď ďalej pracujem na mojich fotografických projektoch, byť umelcom na voľnej nohe je ťažké, takže pracujem aj ako servírka v jednej rodinnej reštaurácii.“
A čo sa jej na Taliansku najviac páči? „Milujem taliansku gastronómiu a kultúru. Cítite z nej pozitívne naladenie. Akúsi ľahkosť bytia.“ Páči sa jej aj talianska otvorenosť. Takisto, že Taliani veľa športujú, a to v každom veku. A ich typické užívanie si pri spoločnom stole. „Celé rodiny dokážu pri stole hodovať aj niekoľko hodín. No a závidím ich mentálne nastavenie, to ako žijú v dnešnom svete – v harmónii psychickej a fyzickej roviny. V takej životnej pohode. Oni na to majú taký výraz „benessere“.
O vzťahu Talianov k cudzincom hovorí, že ak človek rešpektuje zvyky a spôsob života a ak vidia snahu začleniť sa do komunity, sú ústretoví a priateľskí.
Obdivuje aj to, ako sa Taliani zaujímajú o svoju vlastnú kultúru, koľko o nej vedia, aký majú prehľad. Ako bažia po poznaní a objavovaní.
Je známe, že taliani radi oslavujú. Kedykoľvek a čokoľvek. „V našom mestečku máme vždy nejakú slávnosť. Napríklad v apríli prichádza na náš kopec Monte Pisano množstvo ľudí, starších i mladších, ktorí si robia piknik, cvičia jogu a zbierajú si kvety. To je akási slávnosť prechádzok, Festa dei Camminanti“ spomína Mária jednu zo zvláštnych osláv, ktorá je však pre miestnych súčasťou ich kultúry a komunitného života.
V máji je slávnosť kvetov, v lete zasa hody spojené s oslavou miestnych sezónnych jedál. „V septembri sa potom Vicopisano premení na pravé stredoveké mestečko „Festa Medievale„. Na stredoveké slávnosti sa ľudia oblečú do stredovekých kostýmov, predstavitelia mestečka vyjdú v oblečení dávnych hodnostárov a organizujú veľkú stredovekú večeru. Všade sú horiace fakle, uličky sú plné remeselníkov, môžete si vyskúšať streľbu z luku a deti sa môžu povoziť na koňoch. Ale pozor, vtedy neplatíte v eurách, tie si musíte vymeniť za fioriny, dávne platidlá. Celé to všetko vytvára priam filmovú kulisu. To treba zažiť.“
Mária však priznáva, že sú aj veci, ktoré jej prekážajú. Napríklad talianska hlučnosť. Najprv sa jej zdalo, že ľuďom v Taliansku v tomto zmysle chýba disciplína či ohľaduplnosť. Postupne si zvykla, no aj samotní Taliani sa v tomto už menia. Najmä po pandémii. „Tu v Taliansku sa všetky pravidlá, opatrenia a obmedzenia veľmi dôsledne dodržiavali. Bolo to priam ako obnova disciplíny a morálky v celej krajine.“
Prekáža jej aj nečistota na mnohých miestach. „Na jednej strane nádherná príroda, kopce, výhľad na olivové alebo vínne sady, cestičky lemované cyprusmi. No a potom pri cestách vidíte vyhodené odpadky, neporiadok. Pravidelne behám a pritom často zbieram odpadky. No a na druhý deň sú tam zas.“ V mestečku, kde Mária žije, sa však skupinka dobrovoľníkov rozhodla pravidelne čistiť okolie, čo by mohlo poslúžiť ako príklad aj pre iné komunity. Túto aktivitu nazvali „Vico Verde“.
Keď sa predstavy rozpadnú
Keď sa jej rodina rozpadla a zostala sama s dvomi deťmi, pýtala sa sama seba, ako ďalej. „Všetko, čo sme dovtedy budovali, odrazu stratilo zmysel. Nebola som na to pripravená. Odrazu som tu žila na samote s dvomi deťmi. Bolo to náročné,“ spomína na to obdobe Mária.
Ešte horšie to bolo, keď sa jej dvaja synovia neskôr rozhodli odísť na Slovensko. „Nebránila som im v odchode. No cítila som obrovský smútok. Bojovala som sama so sebou, aby som to nejako zvládla. Musím však povedať, že s mojimi synmi máme veľmi pekný vzťah, pravidelne si voláme a píšeme. Cez letné prázdniny chodievajú sem za mnou. Párkrát za rok idem na Slovensko navštíviť synov aj moju mamu.“
Situácia, že si so všetkým musela poradiť sama, že sa musela spoľahnúť sama na seba, ju však napokon posilnila. „Začala som si viac veriť a dnes sa už cítim silnejšia. Veľa som sa o sebe naučila, pochopila som, ako byť sama sebou aj sama so sebou.“
Starý kamenný dom s príbehom
Olivovníky v sade Márie Mikloškovej majú asi 150 rokov a Mária je na ne patrične pyšná i keď sú momentálne neostrihané. Olivovník je neopadavý strom, ktorý v máji kvitne malým bielymi kvetmi. Z nich vznikne plod, ktorý sa zväčšuje až do októbra, keď nastane zber. „Z hľadiska úrody je každá sezóna iná. No v priemere sa z úrody každého nášho stromu vyrobí asi tak liter oleja. Záleží, ako sú stromy ostrihané a aké sú staré.“
Aj ten kamenný dom má svoj príbeh. Spolu s pozemkami pôvodne patril bohatej rodine z Pisy. Dávali ho do správy pastierom a poľnohospodárom, ktorí sa im za to starali o pôdu a zvieratá. V tom čase tu však ešte neboli olivy, ale gaštany. Viacerí miestni obyvatelia dnes Márii rozprávajú, ako sem chodievali, ako neodmysliteľne patrilo toto miesto k ich detstvu či mladosti. „Nedávno sa tu zastavil mladý chalan s priateľkou, ktorej ukazoval náš dom, že v ňom vyrastal. Myslím, že to bol syn bývalej majiteľky.“
Nádherné Toskánsko
Každý, kto navštívil Toskánsko, vie, aký to je nádherný región. Príroda, mestá a mestečká a samozrejme talianska kuchyňa. Aké sú však obľúbené miesta Márie Mikloškovej? „Florencia je asi jedným z najkrajších miest na svete. Ale priznám sa, ja mám radšej menšie mestečká. Napríklad taká Pietrasanta. Je to nádherné malé mestečko neďaleko Pisy. Je tam veľa galérií a obchodíkov. Podobne aj Certaldo, ktoré je síce menej známe, ale oplatí sa ho vidieť. Je veľmi malebné. Krásna je aj Volterra, na ktorú vidím z domu. Takisto aj vinárske mestečko Bolgheri. Pekným miestom sú aj prírodné kúpele Saturnia či Bagni San Filippo. No a Bagno Vignoni – to je neopakovateľná krása, v centre obce je jedinečný bazén zo 16. storočia s teplou vodou z prírodného prameňa. V celej tej oblasti je množstvo horúcich prameňov, ktoré si užívali už Rimania.“
Keď sa povie talianska kuchyňa, každému napadnú špagety a pizza. Lenže talianska kuchyňa je omnoho bohatšia. Jednotlivé regióny majú svoje recepty a špeciality. „Špagety na rôzny spôsob by som mohla jesť každý deň. Ale milujem celú taliansku kuchyňu. Je zdravá a rešpektuje sezónne produkty. Každý región má svoje vlastné recepty, špeciality, ktoré pri návštevách miest, mestečiek a rôznych lokalít rada ochutnávam.“ Navyše miestne recepty sa odovzdávajú z generácie na generáciu. Tak sa udržiava a šíri aj úcta k predkom.
Postupne kráčať za svojim som
Čo je podľa Márie dôležité pre to, aby sa človek v novom prostredí nestratil a aby si dokázal plniť svoj sen? „Zásadné je, aby človek nemal strach. Takisto treba mať aj odvahu a zdravo riskovať. Nemusí vždy všetko dopadnúť podľa vašich predstáv, ale vždy je nejaká cesta, ako ďalej. Je však dôležité, aby ste mali primerané očakávania. Netreba mať zbytočne veľké očakávania, ale ciele si treba klásť postupne, krok za krokom. Takto postupne ísť za svojim snom.“
Aktuálne pripravuje ďalšiu knihu a tiež materiál na ďalší fotografický projekt spojený s jedlom.
Mária Miklošková svoje rozhodnutie usadiť sa v Toskánku a zostať tam aj po rozpade rodiny neľutuje. „Keď sme kúpili olivovú farmu, bola to taká divočina so starým kamenným domom. Dom sme čiastočne zrekonštruovali, pristavali verandu a bazén a celú farmu sme skultivovali, premenili na krásne prostredie, v ktorom žijem. Vydala som knihu, spoznala som nové miesta, nový gastronomický svet a mnohých skvelých ľudí. To všetko ma posilnilo a inšpirovalo. A tak je to aj teraz, to všetko ma posúva ďalej. Takže naozaj nič neľutujem.“