Dňa 4. augusta 1840 vystúpil na Kriváň saský panovník Fridrich August II., ktorého pri výstupe sprevádzal ľudový vodca Roxer. Ako spomienku na tento výstup správca lesného eráru Münster inicioval osadenie pomníka. V roku 1841 tak nemecký nápis na pamätnej tabuli na Kriváni pripomínal, že „zo všetkých panovníkov prvý stál na tvojom končiari Fridrich August, kráľ a otec Saska“. Nápis v maďarčine znel: „Tu stál slobodomyseľný panovník vzdialeného ľudu a duša mu zaplesala nad krásou tejto zeme. Ó, kiež by nielen zem zostala predmetom údivu v našej vlasti. Nech je silný jej národ a preslávi sa činmi.“ Pod pojmom národ sa tu rozumejú jednotne všetci obyvatelia Uhorska. Žiaden hanlivý, či Slovákov pokorujúci pomník, ako to radi hovorievajú nacionalisti. Túto pamätnú tabuľu by sme však dnes márne hľadali, pretože štúrovci, účastníci tzv. národných vychádzok, ju niekedy medzi rokmi 1850 a 1860 zničili.
O tomto panovníkovi si len stručne pripomeňme, že za jeho panovníckych čias boli zakladané železnice, zriaďovali sa telegrafy a Sasko zažilo nevídaný priemyselný rozkvet. Fridrich August II. v roku 1848 zrušil cenzúru v Sasku a vyhlásil slobodu zhromažďovania. Finančne tiež podporoval Drážďanskú galériu.
Vráťme sa však späť ku Kriváňu. Prvý písomne dochovaný výstup na Kriváň uskutočnil spišskonovoveský evanjelický kazateľ Andreas J. Czirbesz v roku 1772. Pravdepodobne ešte pred ním ako prví vystúpili na tento končiar neznámi haviari. Na Kriváň vystúpil aj anglický cestovateľ Robert Townson (1793), švédsky botanik Wahlenberg (1813) a ďalší. Gašpar Belopotocký píše o výstupe z Liptovského Mikuláša na „Kriváň Liptowský“, ktorý sa uskutočnil v septembri 1835. V auguste 1841 sa štúrovci pod Kriváňom zvítali, ako píše sám Štúr, „uznesení za slovenčinu“; no bolo to už v čase jestvujúcej tradície výstupov. Od toho roku sa masové výstupy na Kriváň označovali ako tzv. národné vychádzky. A mýtus o akomsi národnom symbole bol na svete. Aby bol však dokonalý a národne čistý, bolo potrebné zničiť aj ten jediný pomník, pripomínajúci výstup saského panovníka.
Výstupy na Kriváň teda v skutočnosti siahajú až do predštúrovských čias. Štúrovci ich jednoducho spolitizovali a dali im pečať akýchsi národných výstupov, keďže Kriváň bol dlho považovaný za najvyšší končiar Tatier. No už o niekoľko rokov neskôr Štúr v nemecky napísanom spise „Slovanstvo a svet budúcnosti“ otvorene hovorí, že ruský literárny jazyk je ten, ktorý „je vhodný na to, aby sa stal všeslovanským“. Štúr nemal rád rímsky, čiže západný katolicizmus a neveril „v ďalšiu silnú existenciu Západu a jeho národov“. Odrazu zveleboval pravoslávie a videl iba jedinú prijateľnú politickú možnosť: „pripojenie Slovanov k Rusku – jedine tá je správna a má budúcnosť“. Ale to je už iná téma.
My by sme však aspoň z úcty voči dejinám mali na tomto nádhernom končiari obnoviť pamätnú tabuľu so záznamom o výstupe saského panovníka a po zhruba stopäťdesiatich rokoch odčiniť a napraviť to, čo štúrovci zničili v časoch tzv. národných vychádzok.
(SME, 13. 8. 2007)