Realita násilného islamského fundamentalizmu vytvára ilúziu, akoby bol dnešný fundamentalizmus výlučne vecou časti islamského politického a náboženského prostredia. Lenže ono to tak nie je.
Pohľad na násilie islamských fundamentalistov nám podsúva predstavu, že v kresťanskom prostredí sú radikálne predstavy a vyjadrenia len vecou názoru. Alebo, že títo kresťania sú v podstate takí tí „tvrdí kresťania“ (aby sme použili výraz, ktorým predseda parlamentu obohatil politologický slovník).
V kresťanskom ultrakonzervatívnom prostredí vidíme takú rétoriku a predstavy, z ktorých chýbajú už len inkvizičné tribunály a krížové procesie k horiacej hranici. Lenže vec je ešte vážnejšia. Ideologizácia a politizácia náboženstva a sakralizácia politiky má vážne dôsledky.
Pôvodne bol fundamentalizmus označením istej skupiny v rámci protestantského hnutia v Spojených štátoch na prelome 19. a 20. storočia. Títo ľudia trvali na doslovnom výklade Biblie, čo bolo jedným zo základov (fundamentov) ich ideológie. Odmietali interpretácie metaforických biblických textov, neuznávali výklad biblických textov vo svetle nových poznatkov historických a literárnych vied, vymedzovali sa proti teologickým prístupom reflektujúcim nové vedecké poznatky.
Tento postoj ich chránil pred rizikami diskusie a ponúkal čaro vlastnenia pravdy. Poskytoval jasné odpovede na čoraz zložitejšie otázky a náboženstvom opieranú istotu v neľahkých časoch. Začlenenie do určitého sociálneho okruhu ponúkalo kultúrne i sociálne vykoreneným jednotlivcom pevné ukotvenie. Vymedzovanie sa proti druhým zároveň posilňovalo ich sebavedomie.
Ideologizácia a politizácia náboženstva
Po ústupe v polovici 20. storočia sa fundamentalizmus opäť vynoril koncom storočia. Avšak teraz už v modifikovanej podobe, prispôsobený novým okolnostiam. Už menej biblický, no s novou rétorickou rekvizitou: s tradíciou a „tradičným“.
Títo noví fundamentalisti už nemôžu odmietať poznatky moderných vied, preto musel prísť aj nový slovník – rétorika o tradičných hodnotách, tradičnej rodine či národnej tradícii.
Táto rétorika sa z religiózneho prostredia presunula aj do politického. Stala sa nástrojom politického a ideologického boja. Tiež prostriedkom na prekrytie neschopnosti dialógu s moderným svetom 21. storočia. Tak sa tento novodobý fundamentalizmus stal súčasťou politiky, ktorá zneužíva náboženstvo na politické ciele. Ideologizácia a politizácia náboženstva a sakralizácia politiky v novej podobe a v novom kontexte.
Rétoriku o tradičných hodnotách si rýchlo všimli aj dnešní slovenskí extrémisti a fašisti a šikovne ju využívajú vo svoj prospech. Pochopili, že dnes je už výhodnejšie namiesto demonštratívneho zvelebovania Tisa (na ktorom vyrástli) rečniť o ochrane kresťanskej kultúry, kresťanskej civilizácie, slovenských národných tradíciách alebo o tradičnej rodine. Odtiaľ je už len krôčik k tomu, aby im tlieskali aj takí, čo nepochodovali s fakľami z Hornbachu, nenosili rovnošaty pripomínajúce tie gardistické a nesedeli ani v publiku Judákovej konferencie o Tisovi. Beztak im prikyvujú, lebo veď oni chránia rodiny, chránia slovenský národ, nechcú liberálov a sú proti potratom. No neberte to.
Vraj len chránia tradičné hodnoty
Títo noví kresťanskí fundamentalisti sa považujú nielen za verných tradícii a hodnotám, ale najmä za ich ochrancov.
No ak sa dnes považujete za jediných a pravých ochrancov, zajtra sa budete cítiť ako bojovníci. Za tradičné hodnoty. Za kresťanskú civilizáciu. Za rodiny. Budete v tom vidieť svoju misiu. Samozrejme, musíte neustále hovoriť, kto je proti. Inak by ste predsa nemohli byť bojovníkmi, boli by ste len diskutérmi a debatérmi. Nie križiakmi so zdvihnutou zástavou. Publiku by ste v prípade potreby nemohli zahrať martýrske scény. A nemohli by ste ho strašiť, čo všetko zlé sa na nás valí a pred čím ho chránite.
Lenže ono je to v skutočnosti tak, že títo ľudia žijú v paralelnom svete vlastných ilúzií. Prekrucujú realitu, fixujú sa na svoje prekrútené predstavy a tie stotožňujú s celkom pravdy, viery a tradície. Bez ohľad na to, či to všetko šíria z kazateľníc alebo z politického priestoru.
No a s týmto všetkým sa považujú za svedkov pravdy. Cítia to ako poslanie. Vo vernosti Pravde. Oblieva ich pocit vlastnenia pravdy a nepriznaná morálna nadradenosť. Ich svet je rozdelený na „my“ a „oni“. Tí „oni“ boli kedysi heretici, kacíri a čarodejnice, dnes liberáli, progresívci a kaviareň. Paradoxne ich však potrebujú. Bez nich by stratili obraz nepriateľa a tým aj prostriedok sebapotvrdzovania a dôvod svojej bojovnej rétoriky. V dávnejšej minulosti by sedeli na inkvizičných stolcoch, čítali by rozsudky smrti a vyhrievali by sa v teple horiacich hraníc.
Tvrdia, že len hovoria svoje názory a s násilím nemajú nič spoločné. Že je to len štandardný postoj. To je však pokrytectvo a cynický alibizmus. Pretože prispievajú k šíreniu nenávisti a neznášanlivosti. Odtiaľ je už len krok k násiliu tých, ktorí takéto podnety nasávajú. Tá čiara je príliš tenká. V ostatných rokoch sme to videli viackrát. Žiaľ aj v tragickej podobe.
Kresťanský fundamentalizmus tu bude naďalej, ide však o to, v akej miere. Či bude len okrajovým fenoménom alebo opäť bude zoširoka prispievať k neznášanlivosti a netolerantnej atmosfére. So všetkými rizikami a dôsledkami, ktoré sme videli aj v tomto roku.