Bývalý nacistický generál Wilhelm Keitel pred norimberským súdnym tribunálom prehlásil, že rozkazy nadriadených sa plnia a nepochybuje sa o nich a že takáto je tradícia nemeckých dôstojníkov. Svojmu obhajcovi Dr. Neltemu povedal, že si stojí za tým, čo urobil, i pokiaľ to bolo nesprávne.
Podobne aj bývalý SS Obengruppenführer a Nemecký štátny minister pre Čechy a Moravu Karel Hermann Frank pred pražským súdom obhajoval svoju činnosť za protektorátu (napríklad zásah proti študentom 17. novembra 1939, početné popravy, či vyhladenie obcí Lidice a Ležáky) rozkazmi. V súvislosti s popravou českých študentov pripustil, že jeho rozkaz bol nad zákonom.
Na prioritu rozkazov, prípadne aj na neporušenie vtedajších nemeckých zákonov sa odvolávali všetci, čo sa za svoje činy museli neskôr zodpovedať. Norimberský tribunál takéto argumenty jasne odmietol s tým, že rozkaz nie je nad zákonom, ba ani nad medzinárodnými zvyklosťami a právom, a že vysokí armádni dôstojníci si musia uvedomiť dopady svojich rozhodnutí a že ich zodpovednosť, respektíve spoluzodpovednosť je jasná.
Podobne sa na rozkazy odvolávali aj pohraničníci, čo mali za komunistického režimu na československých hraniciach na svedomí smrteľné zásahy. Aj ich sebaospravedlňovanie možno parafrázovať slovami: sila rozkazu je viac ako zákon, alebo rozkazy sa plnia, o rozkazoch sa nediskutuje.
„Samozrejme, že nesúhlasím s tým, aby sa ľudia strieľali, ale bol tu predsa platný zákon o ochrane štátnych hraníc a zákony sa musia dodržiavať,“ povedal pred časom bývalý veliteľ pohraničníkov Ondrej Šedivý, ktorý nesie zodpovednosť za smrtiace zásahy na slovensko-rakúskej hranici. (Mimochodom prezident Gašparovič roku 2006 Šedivého ocenil Krížom M. R. Štefánika III. triedy.)
Postavenie rozkazov v rámci vojenských, bezpečnostných i policajných zložiek nad zákon patrilo k fungovaniu fašistického i komunistického režimu. Sila rozkazu bola v tých časoch viac ako zákon. O rozkaze sa nediskutuje – to platilo nielen pre celú spoločnosť. Ak si niekto dovolil pochybné postupy kritizovať či o nich diskutovať, bolo to považované za štvavú kampaň proti systému a dotyčný niesol dôsledky.
A teraz k ministrovi obrany Gajdošovi. Jeho profesijný charakter, jeho vojenská mentalita bola formovaná celkom iným typom armády, než akej má dnes veliť a celkom iným typom systému, než v akom má dnes vykonávať funkciu ministra obrany. To, že mu z armády totalitného režimu dodnes zostali určité spôsoby vystupovania a uvažovania, je jedna vec. To podstatné je, k čomu všetkému v minulosti viedla nadradenosť rozkazu nad zákonom a že ministrove slová nevdojak pripomínajú túto neblahú minulosť.
Ak niekto verejne prezentuje takýto postoj, malo by ho to diskvalifikovať na velenie armáde demokratického štátu. Nadradenosť rozkazu nad zákonom môže aj dnes za istých okolností viesť až k ohrozeniu demokracie. A nijako tým nespochybňujeme nutnosť vojenskej disciplíny, postupnosť velenia ani plnenie rozkazov.
Jednoducho ten, kto dnes verejne vyhlasuje, že „sila rozkazu je viac ako zákon“, nemá čo hľadať vo funkcii ministra obrany demokratického štátu.
(Aktuálne.sk 26. 1. 2017)