Eduard Heger má veľké ambície. Keď sa hokejisti mohli stať majstrami sveta v Göteborgu, hoci predtým neuspeli v Nagane, prečo by on, Eduard Heger so stranou Demokrati nemohol vyhrať voľby. Teda on si to takto myslí.
Nechajme bokom, že toto prirovnanie k zlatým chlapcom pokrivkáva na sto honov. Teoreticky sa môže stať, že sa Heger bude víťazne usmievať na všetkých, čo teraz len nechápavo krútime hlavou. Je to sci-fi, koleduje si o ironické komentáre, ale nebuďme neprajní.
Eduard Heger má priamu skúsenosť s nečakaným víťazstvom OĽaNO. Možnože si ten výsledok interpretuje transcendentálne ako zázrak, ktorý sa môže aj v jeho podaní zopakovať. Ktovie.
Hegerovi snaha o spájanie nevychádza (ťažko prekryť aj pocit, že len zakrýva snahu zachrániť si politický krk). Koalície strán s percentami na hranici zvoliteľnosti sú rizikom, pretože ono to nefunguje ako matematický súčet. V predošlých voľbách na to doplatilo PS. Preto opatrnosti možno rozumieť.
Rovnako možno rozumieť potrebe etablovaných strán chrániť vlastnú identitu, s ktorou sa stotožňuje aspoň aký taký okruh voličov, teda ich takzvané tvrdé jadro. Hoci hneď treba dodať, že Majerského reči o liberáloch či pololiberáloch sú už takým hlúpym a otrepaným klišé, že si to mohol odpustiť. (No áno, to ideologické klišé oslobodzuje od hľadania prienikov a od potreby čokoľvek vysvetľovať.)
No a pri nízkych percentách by v prípade koalície niektorí kandidáti museli rátať s odsunutím na nižšie miesta, a teda so zvýšeným rizikom nezvolenia. No ak sa niekto povedzme na krajskej úrovni strany roky snaží, prečo by mal len tak uvoľniť miesto niekomu cudziemu, kto sa len tak vyvezie? Je možné, že v interných debatách táto logika funguje viac než si myslíme.
Eduard Heger je dnes v zvláštnej situácii. Nejde ani tak o pád vlády, také situácie sme už na Slovensku mali viackrát. Rovnako aj v susednom Česku či iných krajinách. Najmä v krízových situáciách sa to stáva a vôbec to neznamená, že taká vláda neurobila nič dobré. Hegerovým problémom je však pamäťová stopa, ktorú zanechal ako premiér a Matovičov človek a vysoká miera nedôvery, resp. nízka miera dôvery.
Keď pred dvomi rokmi Eduard Heger vymenil Igora Matoviča vo funkcii premiéra, mal príležitosť napraviť deformácie vo vládnutí, dištancovať sa od Matovičových spôsobov politiky i správania a obnoviť étos slušnejšieho Slovenska. Lenže práve v tom najviac zlyhal. Je zbytočné špekulovať, či to presahovalo jeho schopnosti alebo situáciu podcenil a potom sa mu už nezvratne vymkla z rúk. Výsledok je rovnaký.
Neozval sa proti Matovičovým šialeným a neodborným nápadom (dokonca šéfa OĽaNO a jeho nápady obhajoval), ani proti vulgarizovaniu politiky ani proti arogantným útokom proti prezidentke Zuzane Čaputovej, Zuzane Baťovej, novinárom i všetkým, ktorí jeho správanie i neodborné nápady kritizovali. Mlčal, keď verejnosť od neho očakávala, že konečne už rázne zasiahne. To je tá pamäťová stopa, ktorú zanechal u voličov.
Dnes o tom hovorí ako o chybe, no vysvetľuje spôsobom, ktorý je slabošský, alibistický a nedôveryhodný. Vraj mlčal, aby sa mohli robiť reformy. To vážne? Kde je tu morálka? Slušnosť a úcta? Jeden by to nazval ako zbabelosť. Alebo neschopnosť.
No a predtým to nepochopenie situácie, keď si nevedel predstaviť, že by mala byť vymenovaná tzv. úradnícka vláda. A keď ponúkol prezidentke dve možnosti, ako by ho mohla nechať dovládnuť, čo už hraničilo so znevážením hlavy štátu. Nuž a slová o protikorupčnej a reformnej vláde, či podsúvanie predstavy o najlepšej vláde už vyznievajú ako komédia.
Tak je dnes Eduard Heger ako ten Jakešov povestný kôl v plote. Hovorí o trieštení síl, hoci k triešteniu prispel aj sám, keď prebral preferenčne bezvýznamnú stranu. Výsledok môže byť, že skončí pod čiarou a odoberie percentá, ktoré budú chýbať pre vytvorenie hrádze proti Ficovi a extrému (a Matovičovi). Čo potom?
Bez ohľadu na to, či ho vedie snaha zachrániť preferencie alebo úprimná snaha ochrániť Slovensko pred Ficom a extrémom, v jednom má pravdu: treba hľadať možnosti spájania. Dodajme, že to môže mať rozličné podoby.
Stranícke a osobné egá by v takejto vážnej situácii mali ustúpiť pred zodpovednosťou za (demokratickú) budúcnosť Slovenska. Je potrebné hľadať efektívnu spoločnú stratégiu v prospech ochrany demokracie a nášho ukotvenia v západnom civilizačnom okruhu. Všetko ostatné je riskantná hra na náhodu. Hra, na ktorú môžeme všetci škaredo doplatiť.