Robertovi Ficovi sa ako bumerang vracia všetko to, čo a ako doteraz vo svojej agresívnej mocenskej politike robil.
Keď bol v opozícii, hlasito kritizoval vládu, že vraj pravá ruka nevie, čo robí ľavá, že je nestabilná, že sú v nej samé spory atď. Keď bol vo vláde, neustále ako posadnutý aj po rokoch hádzal všetko negatívne na bývalú vládu. Agresivita, lži, šírenie nenávisti sú spôsoby Roberta Fica. Teraz sa mu všetko, čo jemu vlastným spôsobom budoval, rozpadá a rozkladá priamo pred očami. Ako v zlom sne.
Lenže táto vládna koalícia sa od začiatku zmieta v kríze. Vznikla v podstate podvodom, keď Bugár a Procházka oklamali verejnosť a keď potom Sieť vypoklonkovali z koalície a vzali jej ministerstvo, ktoré jej, akokoľvek zdecimovanej, podľa povolebnej dohody predsa len patrilo.
Pri tomto všetkom nezabúdajme, že prvý, kto sa po voľbách vyhrážal, nebol Robert Fico, ale Béla Bugár. Bol to práve on, kto Danielovi Lipšicovi v jednej debate povedal, aby si dával „pozor na jazyk“, lebo môže mať „obrovské problémy“. Čo vtedy tak veľmi podráždilo Bugára? Slová spájajúce vládu s oligarchami.
Reálne dnes proti vláde nestojí žiadna dôveryhodná opozícia. Stoja proti nej občania. To je pre Roberta Fica najhoršie, čo sa mu mohlo prihodiť. Jemu, ktorý si kupoval voličov sociálnymi balíčkami, sľubovaním istôt a rétorikou ochrany.
Po množstve kríz, sporov a káuz vláda Roberta Fica po dvoch rokoch padla. Že sa to tak nejaví, je len dobre zinscenovaný optický klam. Demisiou premiéra padá celá vláda. V takom prípade sa v každej slušnejšej demokracii koalícia dohodne na predčasných voľbách. Lenže u nás krízami zmietaná vládna koalícia nutne potrebuje vydržať za každú cenu.
Sedieť v poslaneckej lavici však musí byť pre predsedu Smeru frustrujúce. Po potupnej prehre v prezidentských voľbách je to v relatívne krátkom čase už druhá mimoriadne ponižujúca situácia. Tomuto všetkému sa Robert Fico mohol vyhnúť, keby v minulosti dodržal vlastné slová z roku 2009, keď povedal: „Môžem vás ubezpečiť, že v roku 2014 už v politike nebudem.“ Alebo prísľub z roku 2000, podľa ktorého, keď Smer nebude po voľbách pri zostavovaní vlády, z politiky odíde a on sa vzdá funkcie predsedu strany. Lenže jeho slová majú poväčšine nulovú váhu.
Frustrujúci a ponižujúci pocit Fico kompenzuje silovými a silenými vyjadreniami. Čím viac sa vytráca, tým viac, neprirodzene a silovo prízvukuje, že nikam neodchádza. Akoby mal nutkavú potrebu presvedčiť o tom najmä sám seba.
Ani takzvaná nová vláda v podstate nefunguje, je ochromená. Koalícia sa zaoberá už len sama sebou. To, čo dnes vidíme, je technológia udržania moci za každú cenu. Aby prežila a udržala korupčný a klientelistický systém organizovaného vykrádania štátu a systém ochrany „našich ľudí“. Bezostyšne, bez škrupulí, bez kúska hanby pred verejnosťou.