Pred sedemdesiatimi rokmi, na jeseň 1948 sa začala rozsiahla perzekučná akcia s názvom Očista veľkých miest od reakcie.
Bol vypracovaný zoznam nežiaducich osôb. Bytový úrad im zrušil nájom a museli opustiť aj s rodinou nielen dom alebo byt, ale aj mesto. Bez akejkoľvek finančnej kompenzácie. Pod hrozbou väzenia tak museli urobiť do ôsmich dní, pričom nesmeli bývať v Bratislave, Košiciach, Žiline, Nitre, Banskej Bystrici ani v Prešove. Roku 1949 bolo len z Bratislavy takto vysídlených vyše štyristo osôb. Ak si niekto nevedel nájsť bývanie, komunisti mu určili, kde bude bývať.
Avšak už pred samotným komunistickým prevratom roku 1948 komunisti násilne vysťahovali z Bratislavy množstvo nepohodlných osôb, čím už vtedy získali pre seba vyše dvetisíc bytov.
Všetko to sa dialo pod legendou „očisty verejného života“. Perzekúcie a násilné vysťahovanie nežiaducich osôb z väčších miest a zabezpečenie bytov pre eštebákov, komunistov a vojenských veliteľov. Bola to komunistická obmena nacistickej arizácie.
Súdruhom sa však tempo vysídľovania zdalo pomalé, preto rozhodli, že treba postupovať razantnejšie a treba tiež rozšíriť okruh nežiaducich osôb. Rozhodnutím režimu boli rodinní príslušníci osôb odsúdených v politických procesoch teraz automaticky určení na vysídlenie. Takže stačilo niekoho zatknúť ako nežiaducu osobu, odsúdiť a poslať na nútené práce napríklad do uránových baní a jeho rodina musela byt či dom uvoľniť pre súdruhov.
Pretože počet členov strany, eštebákov či zamestnancov štátnej správy čakajúcich na byt bolo stále veľa, zrodil sa nový plán s názvom Akcia B. Dohliadal na ňu niekdajší partizán Jozef Lietavec.
V Bratislave zoznam osôb určených na vysídlenie dodávalo Krajské veliteľstvo ŠtB, ktorej príslušnú sekciu riadil kpt. Hrbáček. ŠtB mala týždenne dodávať aspoň dvesto návrhov rodín určených na vysťahovanie. Zoznamy potom schvaľovali ústredné orgány komunistickej strany. Kapacity ŠtB však stačili maximálne na sto rodín týždenne.
Vysídlení museli vo zväčša bývať v mokrých alebo plesnivých bytoch bez kúrenia, či v chabých drevených chatrčiach bez vody, elektriny a kanalizácie. Smeli pracovať len v menej dôležitých podnikoch, kameňolomoch, pílach, alebo ako kŕmiči na družstvách.
Uvoľnené byty boli rozdelené podľa kvality do štyroch kategórií a podľa toho boli aj prideľované. Najlepšie domy a byty boli pridelené vyšším funkcionárom KSS, príslušníkom ŠtB a armády.
Potom, ako komunistická strana tlačila na rýchlejšie plnenie plánu, začali sa množiť chybné rozhodnutia ŠtB i bytových úradov, také, ktoré omylom zasiahli aj lojálnych komunistov. Keď sa takéto prípady opakovali už pričasto, prezident Antonín Zápotocký v septembri 1953 vysídľovanie radšej zastavil.
Vysídlení nemali nárok na náhradu škôd. Museli žiť v biednych podmienkach, neraz až na hranici existencie, nemohli vykonávať svoju profesiu a museli znášať ponižujúce represálie. Do ich domov a bytov sa nasťahovali komunisti, eštebáci, vojenskí velitelia či ruskí poradcovia.
Medzi vysídlenými bol napríklad aj vynikajúci vedec a zakladateľ farmaceutického školstva na Slovensku Vladimír J. Žuffa. Počas vojny sa zúčastnil na protifašistických aktivitách, ušiel pred gestapom a pôsobil ako dôstojník zahraničného odboja. Práve on mal najväčšiu zásluhu na zdravotníckom zabezpečení oslobodenej republiky a na založení viacerých lekárnických a zdravotníckych organizácií. Keď opakovane odmietol vstúpiť do komunistickej strany, stal sa „nežiaducou osobou“ a zo svojho domu bol vysídlený.
Do domov a bytov týchto obetí zločinného režimu sa nasťahovali eštebáci, vojenskí velitelia, ruskí poradcovia, pracovníci štátneho aparátu, ale aj niektorí komunistickí vedeckí a výskumní pracovníci. Vysídlení však museli žiť v biednych podmienkach, neraz až na hranici existencie, nemohli vykonávať svoju profesiu a museli znášať ponižujúce represálie.
Jozef Lietavec, ktorý po celý čas dohliadal na fungovanie tejto beštiálnej mašinérie, žil po novembri 1989 v Bojniciach až do svojej smrti roku 2011. Oficiálne webové stránky mesta Bojnice ho vyzdvihujú ako protifašistického odbojára, ale jeho pôsobenie ako povereníka vnútra, dohľad nad vysídľovaním a podieľanie sa na politických procesoch zamlčiavajú.