25. február 1948 sa natrvalo zapísal ako začiatok ďalšieho temného obdobia.
Zatýkania, násilné obsadzovanie ústredí iných politických strán, politické čistky v redakciách, demonštratívne nasadenie ozbrojených síl, zoštátnenie súkromných podnikov i súkromného majetku, zakrátko politické procesy atď. Bolo to zavŕšenie dlhodobej a systematickej prípravy komunistov v súčinnosti so Stalinovými ľuďmi na definitívne uchopenie moci a na podriadenie Československa Kremľu.
Ako pred časom upozornil český historik Jan Urban, „veľká časť moskovského vedenia KSČ počas dlhého exilu prešla detailným spravodajským výcvikom NKVD. Už od roku 1944 sa začala pod vedením sovietskych vojenských spravodajcov intenzívna spravodajská a kádrová príprava na uchopenie moci v Československu.“ Tá sa najprv realizovala pod krytím prípravy partizánskych kádrov. Od leta 1945 potom začali komunisti infiltrovať svojich ľudí do prostredia iných politických strán a postupne si budovali rozsiahlu agentúrnu sieť vnútri v týchto stranách s cieľom rozložiť ich znútra a eliminovať ich akcieschopnosť pri plánovanom komunistickom uchopení moci.
Jedným z kľúčových krokov v tejto systematickej príprave bol aj zákon o Štátnej bezpečnosti, ktorý vylúčil možnosť demokratickej kontroly tajných služieb. Nasledovala likvidácia kompromitujúcich materiálov o komunistoch, aby potom s pomocou tajnej služby ovládli štát a všetky jeho zložky.
Vznikli tzv. Ľudové milície, akási súkromná armáda komunistickej strany. Popri tom celá sieť agentov ŠtB. Vznikli tiež tzv. akčné výbory, ktorých perzekučná činnosť znamenala, že len v priebehu prvého pol roka bolo v Československu perzekvovaných viac ako šesťdesiat tisíc osôb. Napríklad vyhadzovaním zo zamestnania, zatýkaním, násilným vysťahovaním z domov a bytov, ktoré boli následne pridelené eštebákom, vojenským dôstojníkom či komunistickým funkcionárom.
Mýtus Februára 1948 ako „víťazstva pracujúceho ľudu“ bol, ako to pred časom pomenoval historik Jan Urban, „pučom úzkej teroristickej skupiny, vo všetkom podriadenej záujmom stalinizmu, proti ľudu Československa a jeho životným záujmom“.
Počas komunistického režimu bolo v Československu popravených vyše dvesto politických väzňov. Niekoľko stoviek ďalších bolo umučených v táboroch, vo väzniciach, či v uránových baniach. Viac ako tristo občanov bolo zabitých pri pokuse o útek na Západ. Vyše 250 tisíc osôb bolo odsúdených v politických procesoch. Tí si spolu odsedeli približne jeden milión rokov. Na nútené práce v pracovných táboroch bolo odsúdených zhruba štyridsať tisíc ľudí. Popritom od začiatku až do konca trvania totalitného režimu bola bežná aj mimosúdna represia a likvidovanie slobody vo všetkých sférach, od cestovania, cez tlač a televíziu až po vzdelávanie. Z Československa emigrovalo vyše milión tristotisíc Čechov a Slovákov.
Minulý rok pri päťdesiatom výročí februárových udalostí bolo namieste očakávať, že relevantné politické strany, najmä v čase relativizovania zločinov minulosti, pripomenú podstatu onoho „víťazného februára“ a sformulujú aktualizačné stanoviská. Od Smeru sa to, samozrejme, očakávať nedalo. Ale tí ostatní? Béla Bugár sa na facebooku prezentoval klobásovým festivalom a SNS sa na svojej webovej stránke pýtala, či môže byť ozdravný plán zdravotníctva chorý. SaS hodnotila výkon špeciálneho prokurátora, Oľano prácu splnomocnenca pre rómske komunity a Sme rodina informovala o najplodnejšom kúte Slovenska. Toto je vizitka vzťahu politických strán a ich lídrov k historickej pamäti a zločinom minulosti.
Že je to téma pre verejnoprávne médiá? Verejnoprávna televízia sa na rozdiel od rozhlasovej zložky RTVS témam dejinnej pamäti, s občasnými výnimkami, dlhodobo úspešne vyhýba.
Ak zločiny totalitnej minulosti nechávame odplávať do zabudnutia, nečudujme sa dôsledkom. Napríklad aj v podobe ambícií bývalých komunistov získať verejné funkcie. Alebo v podobe obludností ako pamätná tabuľa Biľakovi či ocenenie Colotkovi. Alebo, že tí, čo si v Košiciach dovolia odstrániť z verejného priestoru komunistické kosáky a kladivá, sú predvolávaní ako zločinci.
Dnes, po takmer troch desaťročiach po páde totalitného režimu, by sme si už naozaj nemuseli voliť za prezidenta bývalého komunistu a absolventa moskovského Štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov, ktorý bol liahňou agentov KGB. No rovnako ani na ústavnom súde nemá čo hľadať bývalý člen komunistickej strany (ktorý toto členstvo dodnes berie ako samozrejmosť) a ideový spolupracovník ŠtB, ktorý si navyše po zmene režimu ako ústavný sudca vybral za blízkeho spolupracovníka bývalého agenta ŠtB.
Ideálne by bolo, keby udalosti ako „víťazný“ 25. február 1948 boli už iba smutnou kapitolou v učebniciach dejepisu a keby sme si už totalitnú minulosť nutne nepotrebovali vo verejnom priestore pripomínať. Lenže dnes ešte také časy nie sú.