Korupcia je súčasť širšieho problému

 
Veľké protikorupčné pochody pred dvomi rokmi boli dospelým a racionálnym protestom proti svetu, ktorý reprezentuje koalícia Fico-Danko-Bugár.

Pochody ukázali, že mladým ľuďom nie je jedno, v akej krajine žijú a akí ľudia ju spravujú. Požiadavka, aby odstúpil vtedajší minister vnútra Róbert Kaliňák, policajný šéf Tibor Gašpar a špeciálny prokurátor Dušan Kováčik bola racionálna a identifikovala jednu z kľúčových problémových oblastí i niektoré z kľúčových nedôveryhodných osôb vo verejných funkciách.

Mladí ľudia vládnucim politikom odkázali, že už prekročili všetky medze. Množstvo občanov, ktorí sa zúčastnili na Veľkých protikorupčných pochodoch a podpísali tiež Veľkú protikorupčnú petíciu, vytvorili silný verejný tlak, ktorý viedol postupne k odstúpeniu ministra Kaliňáka, premiéra Fica a napokon aj policajného šéfa Gašpara.

Robert Fico sa v strachu z verejnej mienky začal pasovať za veľkého bojovníka proti korupcii, no bolo to smiešne. Tému korupcie sa snažil využiť ako únikovú cestu a zastierací manéver. Snažil sa odpútať pozornosť od problémov a káuz spájaných so stranou Smer a jej blízkymi ľuďmi. Z témy korupcie sa snažil urobiť samostatnú tému a izolovať ju od hlbšieho a podstatnejšieho problému. Keď to nepomáhalo, opäť prišli na rad konšpiračné reči. A pretože už nemohol hovoriť ani o hrádzi proti extrémizmu, strane Smer zostala jediná téma: zamestnanosť. Ani tou sa však nepodarilo prekryť problém a premiér Fico napokon odstúpil.

Symptomatické bolo aj zdôvodnenie odchodu Tibora Gašpara z funkcie potrebou „stabilizovať situáciu a ukľudniť to pnutie“. Nie prijatie a pochopenie politickej zodpovednosti, ale kozmetická úprava v snahe utíšiť občanov i médiá.

Odstúpenie Roberta Fica, Róberta Kaliňáka a napokon Tibora Gašpara spĺňalo predstavy o najnutnejších a najnaliehavejších zmenách. Lenže problém bol a je hlbší: ide o fungovanie systému, ktorý tu Smer dlhé roky budoval, t. j. systému oligarchickej vlády a obsluhy spriaznenej oligarchie či vytváranie pomyselnej čiary, za ktorou sa na niektoré spriaznené osoby nesiaha.

Celá táto atmosféra urobila z problému korupcie ústrednú tému. Z hľadiska protestov to bolo pochopiteľné a uchopiteľné. Avšak problém korupcie začal byť viac než predtým chápaný ako samostatný a izolovaný a odsunul do úzadia vnímanie i komunikovanie ďalších vážnych problémov. Popri volaní po spravodlivosti v súvislosti s vraždou Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej, sa všetky vážne problémy začali redukovať na jeden problém, resp. množstvo ďalších vážnych problémov zostalo v tieni tohto jedného.

Keď sa podarí takéto redukovanie, umožňuje to ešte viac používať rétoriku boja proti korupcii ako politický marketingový nástroj a následne vytvoriť ilúziu autentickosti, výnimočnosti a jedinečnosti v takomto boji.

Lenže tak ako „problém Smer“ či „problém Fico“ ani problém korupcie nie je primárne len o korupcii. Primárne je totiž o plazivom ničení pravidiel demokracie: od šírenia demagógie a populizmu, cez nesystémové spôsoby až po útočnú až agresívnu rétoriku a hrubnutie politiky. Tento primárny problém tak siaha poza priestor výlučne strany Smer. Teda aj tam, kde sa o boji proti korupcii hlasito hovorí, no kde sa takisto prispieva k šíreniu populizmu a hrubnutiu politiky a kde sa v demokraciách štandardné a overené postupy odsúvajú na vedľajšiu koľaj. Pretože toto všetko v konečnom dôsledku môže viesť k ešte väčšiemu rozvratu politiky i našej demokracie. O to viac, ak sme neraz tiež svedkami paušalizovania spôsobom „všetci politici“, „všetky vlády“ atď. Alebo ak vidíme používať pojmy ako štandardné strany či štandardní politici ako synonymá všetkého zlého. Takýto populistický marketing má rozkladné dôsledky na celý demokratický systém.

V tomto kontexte hodno pripomenúť nebezpečný trend, na ktorý pred časom upozornil popredný americký profesor práva Ilya Somin (autor knihy Demokracia a politická nevedomosť) v článku pre Washington Post: vytvárajú sa tzv. politickí fanúšikovia, ktorí kritizujú neprijateľné spôsoby u druhých, no prehliadajú a ospravedlňujú u toho svojho politika.

Takže to, o čo dnes na Slovensku ide, nie je primárne boj „proti“ korupcii, ale zápas „za“ kvalitnejšiu podobu demokracie a za ochranu jej princípov a pravidiel. A taktiež, samozrejme, zápas za obnovu politickej kultúry. „Za“ slušnejšiu a zodpovednejšiu politiku a politickú kultúru. Boj proti korupcii má zmysel len ako súčasť takéhoto širšieho úsilia.

Preto je nutné všímať si nielen to, že niekto hovorí o boji proti korupcii, ale aj a najmä to, aké má spôsoby a akú predstavu o demokracii a jej pravidlách a postupoch reprezentuje či ponúka. Či deklarovaný boj proti korupcii sprevádza aj rešpektovanie overených demokratických pravidiel a postupov a tiež slušnosť a vyššia politická kultúra.

 

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs