Lživé video z dielne strany Smer je v porovnaní s doterajšími spôsobmi Roberta Fica a jeho strany negatívne prelomové: už to nie je len rétorická lož, ale lož je tu emotívne vizualizovaná a takto smerovaná proti politickému oponentovi.
Z hľadiska získania nových voličov a tiež z hľadiska oslabenia politického súpera dnes už bude efekt takéhoto pokusu nulový, no na zabránenie ešte väčšieho odchodu voličov zatiaľ postačí. Pretože hra s migračnou kartou je aspoň do istej miery vždy účinná. Navyše šírenie dezinformácií, poplašných správ a celého priemyslu strachu je vo facebookovej ére a postfaktickej dobe ľahšie než kedykoľvek predtým.
Dnes už máme k dispozícii mnohé knihy, štúdie a analýzy, ktoré na základe faktov ukazujú, že žijeme v jednom z najbezpečnejších období i spoločností, aké kedy existovali. Napriek tomu podliehame šíreniu strachu a vášnivo sa zaoberáme všetkým, čo súvisí s bezpečím a bezpečnosťou, pripomenul pred časom poľsko-britský sociológ Zygmunt Bauman v knihe Tekuté časy s podtitulom Život vo veku neistoty.
Keď sa medzi nami usadí strach, „získava svoju hybnú silu a vývojovú logiku“, upozorňuje Bauman. Stačí málo, aby sa šíril ďalej. Získava na naliehavosti, preniká život spoločnosti, až napokon nepotrebuje vonkajšie podnety, pretože sám si utvára motiváciu i energiu. „Strach je zrejme najzlomyseľnejší z démonov, čo hniezdia v otvorených spoločnostiach našej doby.“ Platí to aj v kontexte manipulatívneho šírenia strachu, dezinformácií a útokov proti politickým súperom v krajinách ako je Slovensko, kam sa utečenci vôbec nehrnú.
Cudzinci vyvolávajú obavy práve preto, že sú „cudzí“: sú nepredvídateľní a iní, preto nevieme, čo môžeme od nich očakávať. Tam, kde sú cudzinci, vznikajú univerzálne problémy, na ktoré nie sme pripravení. Neznalosť, ako si s touto situáciou poradiť, je „hlavnou príčinou obáv a strachu“, upozorňuje Bauman v jednej zo svojich posledných kníh Cudzinci pred bránami.
Manipulatívne šírenie strachu však umožňuje presmerovať naše sklamania a frustrácie. Keď je nepriateľ konkrétny a viditeľný, aj intenzifikácia strachu je ľahšia a účinnejšia než v prípade obáv nejasného pôvodu. Povzbudí to sebavedomie publika a vyvoláva úľavu a vďačnosť sklamaných a frustrovaných. Tým sa síce nedotkneme skutočných príčin problémov, ktoré v spoločnosti alebo v našej osobnej situácii sú, ale aspoň dočasne sa nám uľaví. Táto zvrátená logika spolu s emóciami, ktoré vyvoláva, je úrodnou pôdou najmä pre politických zberačov hlasov. Im nejde o to mierniť obavy občanov, ale naopak, udržiavať ich. Nejde im o „My to zvládneme!“, ale o udržiavanie strachu. Je to politický trik, ktorý spočíva v presúvaní problémov, s ktorými si nedokážu alebo nechcú poradiť, smerom k tým, ktoré akože riešia. Vytvárajú ilúziu a vyvolávajú pocit, že riešia problém a chránia občanov. Takáto politika má klamný, no krátkodobo účinný upokojujúci efekt. Vytvára však „zásoby výbušnín, ktoré explodujú neskôr“. Ťažiť z obáv, to je „pokušenie, ktorému dokáže odolať len veľmi málo politikov a tých, čo sa nimi chcú stať“, poznamenáva Bauman.
S tým súvisí aj ďalší problém: množia sa témy a problémy vyňaté z morálnych kritérií a hodnotení. Bauman upozorňuje, že morálny cit a etické štandardy sú dnes najviac ohrozené tým, že je čoraz viac tém a problémov, v súvislosti s ktorými sa vytesňuje alebo nepripúšťa otázka morálky, resp. morálne hodnotenie. Potom je už možné všetko, aj bezmedzne útočiť, šíriť lži a rôznymi spôsobmi strašiť. To napokon ešte viac rozvracia politiku a ničivo pôsobí na spoločnosť a demokraciu.
„´Demokratické ihrisko´ by malo znamenať ´ihrisko demokratickej politiky´,“ poznamenal nedávno v jednom zo svojich komentárov český politológ Bohumil Doležal. V našom kontexte dodajme, že ak nechceme totálny rozvrat politiky a kolaps demokracie, potom na ono demokratické ihrisko musíme vrátiť demokratickú politiku. Iným slovami nutne musí nastať zásadná zmena štýlu politiky i politiky riešení.