Krízová dilema

Kríza, ktorá sa valí Európou, ešte viac prehlbuje krízu sociálneho štátu, ktorá sa začala prejavovať už dávno pred krachom Lehman Brothers. Zhruba o päť percent vyššia miera nezamestnanosti u nás než v čase pred najväčším bankrotom v dejinách Spojených štátov, ako aj dosah gréckej cesty na celú Európu potvrdzuje, že v globálnom svete už neexistujú uzavreté, izolované svety, a preto ani riešenia nemožno hľadať iba na úrovni národných ekonomík.

Na začiatku 20. storočia Európa zažívala obdobie relatívnej prosperity, v ktorom sa konštituovali základy modernej sociálnej politiky. Po druhej svetovej vojne cez tri desaťročia zažila Európa opäť výrazný rozmach, sprevádzaný aj expanziou sociálneho štátu. Ľudia mali nádej, že sa ich situácia zlepší, a väčšina sa naozaj mohla tešiť zo vzostupu.

Prechodom k spoločnosti služieb sa znížila produktivita práce a pre zachovanie ziskov sa spomalil rast miezd. Organizačné a inovačné opatrenia presmerovali tok financií viac k vlastníkom a manažérom na úkor tempa rastu miezd zamestnancov.

Keď potom na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov ropná kríza vyvolala hospodársku krízu, sociálne politiky na národných úrovniach reagovali rôznym spôsobom. A  začalo sa hovoriť o kríze sociálneho štátu.

Ešte výraznejšie sa o tejto kríze začalo hovoriť v kontexte nových sociálnych neistôt, zvlášť v kontexte nárastu sociálneho vylúčenia a destabilizácie rodiny, na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Zdanlivé riešenie

Prvou významnejšou reakciou na krízu trhu práce bola flexibilizácia práce. Pri nej sa však značná miera neistoty prenáša na pracovnú silu. Flexibilizácia práce zdanlivo bola riešením, prispela však k väčšej sociálnej zraniteľnosti, k ohrozeniu nižšej strednej vrstvy a k zvýšenej krehkosti rodiny.

Rozšírenie neplnohodnotných foriem práce síce krátkodobo zvyšuje zisky firiem, ale znižuje prostriedky na fungovanie štátu. To, čo pôvodne bolo mimoriadnym opatrením, sa stalo štandardným prostriedkom. Pre štát a spoločnosť to nie je dobrá situácia.

Niekdajší, pôvodne nemecký model sociálne orientovaného trhového hospodárstva poukazoval na to, že sociálne ciele sú rovnako dôležité ako hospodárska prosperita. Štát má zladiť princíp trhu s princípom humanity, respektíve solidarity. Sociálne orientované trhové hospodárstvo pred časom síce narazilo na svoje medze, ale ukázalo, že hospodárska politika nemôže obchádzať dôležitosť sociálnej spravodlivosti a solidarity.

Nové napätie

V čase krízy sú však ekonomika a sociálna politika vystavené silnej dileme: ako konať v mene záchrany a ako konsolidovať, aby sme nevylúčili solidaritu, aby to nebolo na úkor slabých a zraniteľných? Ako pomôcť jedným, aby sa pritom nezvýšilo riziko sociálnej zraniteľnosti iných?

Tieto otázky sú dnes omnoho naliehavejšie než kedykoľvek predtým a riešenia sa hľadajú omnoho ťažšie než pri salónnych diskusiách. Uprostred krízy sa tak zrodilo nové napätie: napätie medzi ekonomikou a sociálnou politikou. Ale kríza posúva napätie aj k ďalším sféram: k sfére kultúry či životného prostredia. A hoci sa to na prvý pohľad nemusí zdať, aj toto je priestor pre etický a hodnotový rozmer politiky.

Súčasná kríza tak popri najčastejšie diskutovaných otázkach ukazuje, že potrebujeme vyváženejší vzťah medzi ekonomikou a sociálnou politikou. A v čase, keď si kultúrou povrchnej a lacnej zábavy so všetkými jej dôsledkami pílime pod sebou povestný konár a nevidíme v tom ohrozenie, to isté platí aj o vzťahu medzi ekonomikou a kultúrnou politikou.

(SME, 10. 11. 2011)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs