„Ak nič nie je pravda, potom je všetko divadlo,“ odkazuje Timothy Snyder v knihe Tyrania s podtitulom Dvadsať ponaučení z 20. storočia.
Keď človek „odmieta rozdiel medzi tým, čo chce počuť a ako je to v skutočnosti“, možno to pociťuje „ako prirodzené a príjemné“, znamená to však „jeho rozklad ako individuality“. Následkom je kolaps politického systému.
Krátke úvahy v zmysle ponaučení napísal Snyder po víťazstve Donalda Trumpa v roku 2016. Poukazuje na európsku skúsenosť z minulého storočia, keď pod vplyvom tej či onej propagandy došlo k rozpadu spoločnosti a k pádu demokracie. Táto história a tieto skúsenosti ponúkajú podľa Snydera ponaučenie a môžu nás varovať. Myslieť si, že dnes sme pred podobnými hrozbami chránení, je podľa neho „chybná úvaha“.
„Veriť v pravdu“ je jednou z kľúčových úvah, resp. kapitol v uvedenej knižke (popritom napríklad kapitoly ako „Bráňte inštitúcie“ alebo „Pozor na nebezpečný slovník“ sú aj v našom dnešnom kontexte rovnako naliehavé). Nielen samotný politický kontext, ale aj kontext pandémie iba potvrdzuje, ako ľahko sa prznia fakty, ako ľahko sa šíria falošné správy, dezinformácie a pod.
Snyder uvádza štyri formy likvidovania pravdy, ktorých sme v histórii už boli svedkami.
Prvou formou je otvorený odpor proti overiteľnej realite. Má podobu „prezentácie výmyslov a lží, akoby to boli fakty“.
Druhou formou je niečo, čo Snyder nazýva šamanským zariekaním. Ide o neustále opakovanie demagógie a útokov voči protivníkom či oponentom. V našom kontexte napríklad aj neustále paušalizujúce obviňovanie, že tí, čo kritizujú vládu, chcú návrat mafie. Otupujúce opakovanie cielene zvolených formulácií podsúva určitý obraz, určité črty a následne umožňuje zvaľovať vinu na kritikov. Videli sme to pri vládnej kríze a dokonca aj v kontexte zvyšovania rozpočtového deficitu.
Treťou formou je „tvorenie zázrakov alebo otvorené prijímanie protikladov“. Opäť si v našom kontexte pripomeňme napríklad nekonečné opakovanie, aké boli celoplošné testovania efektívne (už len použiť slovo zázračné), hoci návrhy odborníkov a ich tvrdenia o testovaní boli iné.
Štvrtou formou je „pokrivená viera“. Ide o určitý typ sebazbožšťujúcich tvrdení. Sú to výroky, ktorými daná osoba neprimerane vyzdvihuje seba, svoju snahu a svoje zásluhy. Zároveň sa utvára „veriace“ publikum, zástup ľudí, ktorí svojmu vodcovi nekriticky veria a akceptujú všetko. Vystupovanie vodcu im pripadá normálne. Pre pravdu a fakty už nezostáva priestor. Vytvára sa niečo, čo nazývame „postpravda“. Tak ako sa kedysi rozhlas ako nové médium využíval na šírenie propagandy, aj dnešné nové médiá umožňujú šíriť dezinformácie či demagógiu s cieľom „vyvolať v ľuďoch emócie skôr, než by mali čas overiť si fakty“. Podobne ako v minulosti aj dnes „si mnoho ľudí zamieňa vieru v mimoriadne defektného vodcu s pravdou o svete, ktorý zdieľame“, konštatuje americký historik Timothy Snyder.
Uvedenú knižku písal Snyder ešte pred vypuknutím pandémie. No aj naša slovenská skúsenosť v tejto pandemickej dobe potvrdzuje, že v tomto novom kontexte a v tejto novej situácii sú jeho úvahy a varovania rovnako výstižné a aktuálne.