Je nesporné, že sloboda je takpovediac životným rámcom demokracie a jej formou. S touto slobodou sú však neraz v napätí dva základné obsahy demokracie: spravodlivosť, resp. právo a spoločné dobro. Ak sa z tohto napätia stane spor, je to signál, že demokracia, ktorá je beztak zraniteľná, dostala vážnu trhlinu. Ak napätie medzi fyzickou možnosťou niečo vykonať a etickou neprípustnosťou to vykonať prerastie v spor a v obranu základných etických hodnôt a ich fungovania, potom je to vážny a varovný signál, na ktorý nereagovať znamená prenechať priestor vytesňovaniu základných princípov a hodnôt demokracie. Ak sa spoločnosť díva na takéto signály akosi malátne, akoby nezúčastnene a nedokáže trvať na tom, že základné etické hodnoty sú nezávislé od moci a musia byť rešpektované, dôsledky môžu byť ďalekosiahle. Hraničná čiara medzi napätím a sporom je tenká a nie je ťažké ju prekročiť. Ak sa tak stane, môže sa pre spoločnosť vyvinúť tragický spor o tvár a podobu prítomnosti i budúcnosti.
Tak je na mieste otázka, či jestvuje niečo, pred čím sa aj sloboda musí skloniť, avšak bez toho, aby prestala byť slobodou. Zdá sa, že takýmto „niečím“ by mohla byť napríklad základná miera etickej pravdy. Tá sa javí pre demokraciu ako nevyhnutná a nemôže byť účelovo interpretovaná ani relativizovaná, t. j. nemôže byť závislá od nijakej politickej, ekonomickej ani náboženskej moci, či vplyvnej sily. Moc, ktorá potvrdzuje sama seba na úkor etickej pravdy, vykročila k nedemokratickej správe vecí verejných, a to bez ohľadu na to, ako sa tvári, aká je jej rétorika a aké sú jej vlastné zdôvodnenia.
Aby sloboda, spravodlivosť a spoločné dobro nemohli byť predmetom úzko subjektívnych interpretácií (ovplyvnených ľuďmi moci a vplyvu), musí byť ich praktickým kritériom práve základná miera etickej pravdy. No tam, kde sa mierou pravdy stáva moc, tam táto moc dehonestuje človeka. Kde štát, resp. moc nenecháva priestor aj pre iné, vyššie nároky a nerešpektuje ich, okliešťuje slobodu a demokraciu a oberá ju o jej vnútornú hodnotu a zmysel.
Konkrétne a aktuálne: podľa základnej miery etickej pravdy napríklad falšovanie podpisu, alebo tiež poberanie mzdy aj za čas neprítomnosti v pracovnom čase je neprípustné a malo by byť sankcionované – v parlamente tak isto, ako v akomkoľvek inom pracovnom prostredí. Kto takto koná v správe vecí verejných, mal by byť z nej bezodkladne vykázaný. Krytie falšovania podpisu a neodôvodneného brania mzdy je spoluúčasťou na dehonestovaní spravodlivosti, slobody a demokracie a výsmechom občanom, ktorí musia poctivo a namáhavo pracovať na svoje živobytie. Odkaz, ktorý takáto moc vysiela k občanom, degeneruje sociálny život v spoločnosti. A to je ďalší vážny signál, že naša mladá a stále ľahko zraniteľná demokracia dostala ďalšiu vážnu trhlinu.
(SME, 4. 6. 2008, s, 32)