Oddlženie najchudobnejších krajín sveta je jednou z najvýznamnejších dejinných udalostí za posledné desaťročia.
Keď sa 13. júna ministri financií krajín G8 dohodli, že odpustia dlhy osemnástim najchudobnejším krajinám Afriky a Latinskej Ameriky v hodnote 40 miliárd dolárov, tlak humanitárnych organizácií, angažovaných umelcov i morálnych autorít slávil dlho očakávaný úspech. Koncerty 2. júla na podporu úsilia prinútiť lídrov G8 k účinnej pomoci najchudobnejším krajinám sveta však boli pred edinburghským summitom jasným signálom, že angažovaní umelci naďalej pokračujú v silnom volaní po solidarite a účinnej pomoci.
Výsledok summitu a dohoda o zdvojnásobení rozvojovej pomoci Afrike je úspechom dlhodobého úsilia mnohých mimovládnych organizácií aj jednotlivcov, vrátane angažovaných umelcov pod vedením Boba Geldofa a Bona. I keď po udalostiach v Londýne lídri krajín G8 boli nútení demonštrovať jednotu aspoň v niektorých bodoch programu, vidieť toto solidárne rozhodnutie iba v tomto svetle by bolo krátkozraké a povrchné.
Skúsenosti s projektmi oddlženia z 80. a 90. rokov 20. storočia však varujú pred prehnaným nadšením. Peniaze určené na zdravotnícke účely vtedy skončili v súkromných vreckách a pomoc nepriniesla želaný efekt. Avšak aj keď varovania Svetovej banky, ako aj niektorých analytikov Medzinárodného menového fondu, že terajšia pomoc bude kontraproduktívna, pretože predĺži závislosť afrických krajín od bohatej časti sveta sú oprávnené, teraz je na demokratickej a vyspelejšej časti sveta, aby sa tak nestalo a aby pomohla aj reálne oživiť africký kontinent.
Znepokojujúce rozdiely
Už pred viac ako desiatimi rokmi Alberto Ferrucci, člen talianskej mimovládnej organizácie v knihe „Nord-Sud, che fare“ (v slovenčine vyšla pod názvom Od egoizmu k solidarite) v snahe prispieť k svetovej kampani 130 talianskych mimovládnych organizácií o problémoch zadlženosti rozvojových krajín, predložil analýzu stavu svetovej ekonomiky. Poodhalil v nej skryté súvislosti, ako aj politické a ekonomické mechanizmy, ktoré viedli k obrovským priepastiam medzi krajinami bohatého severu a chudobného juhu. Spolu s viacerými aktivistami už pred rokmi upozornil na nutnosť vypracovať novú stratégiu vzťahov severu a juhu, zbaviť krajiny juhu neúmerne vysokých úrokov a odpustiť splátky za dodávky neproduktívnych technológií.
Tridsaťsedem najchudobnejších štátov sveta muselo v osemdesiatych rokoch 20. storočia o jednu tretinu znížiť štátne výdavky na zdravotníctvo a výdavky na výchovu mládeže dokonca až o polovicu.
Kým v niektorých krajinách juhu kvôli nízkej technologickej úrovni väčšina obyvateľov musí pracovať v poľnohospodárstve, aby bola zabezpečená výživa, vo vyspelých krajinách severu stačí, ak v poľnohospodárstve pracuje pomerne málo ľudí. Nielen v spotrebe produktov, ale aj vo výrobe má sever veľký náskok pred juhom. Svoju úlohu však zohráva aj rozdielnosť kultúr a mentalít: severná kultúra prikazuje produkovať maximum, južná kultúra si postačí len s výrobou pre vlastnú rodinu. Ak k tomu pripočítame prístupnejšiu energiu a energetické zdroje a väčšiu cenovú príťažlivosť vo vyspelých krajinách, rozdiel bude ešte markantnejší a pochopiteľnejší.
Krajiny juhu boli nútené svoje výrobky stále viac exportovať, čo malo za následok prebytok surovín a poľnohospodárskych výrobkov na svetovom trhu. V dôsledku tohoto prebytku dochádzalo k znižovaniu cien, čím sa znížil exportný efekt týchto krajín. Táto situácia viedla k zadlženosti a s jej rastom sa zvyšovali aj úroky. V dôsledku tohto vývoja sa začiatkom osemdesiatych rokov otočil aj smer čistého finančného toku: kým dovtedy financie smerovali zo severu na juh, od uvedeného obdobia je to opačne. Odčerpávanie finančných zdrojov krajín juhu vedie k ich väčšej chudobe. Zahraničný dlh USA, Talianska a Austrálie je síce vyšší ako v prípade krajín tretieho sveta, avšak aj ich schopnosť splácať dlh je neporovnateľne vyššia. Dlhy mnohých krajín tretieho sveta sa stali predzvesťou ich takmer beznádejnej budúcnosti.
Mnohé rozvojové krajiny zisky z predaja nerastného bohatstva minuli na nákup spotrebného tovaru alebo na prestížnych investíciách, miesto toho, aby ho investovali do vnútorného rozvoja. Zisky z vývozu nerastných surovín sa potom zhromažďujú zväčša v rukách úzkej skupiny ľudí, ktorí zisky nedosiahli produkciou, ale obchodnou špekuláciou. Finančný kapitál uložený v zahraničných bankách znamená odliv obrovského kapitálu z krajiny, ktorá tak miesto rozvoja (ktorý by mohol nastať pri správnych investíciách doma) speje k prehlbujúcej sa chudobe.
Predaj výrobkov z krajín tretieho sveta do zahraničia prináša zisk tvrdej a stabilnej meny pre tretí svet, čo v prepočte na domácu menu je viac než by priniesol predaj na domácom trhu za domácu menu. Export sa uprednostňuje pred vnútorným rozvojom a pomocou k prežitiu obyvateľstva. Tak je tu na jednej strane export kvalitných výrobkov do bohatého zahraničia a na druhej strane hlad, chudoba a živorenie domáceho obyvateľstva. Sebeckosť exportujúcich napomáha prehlbovať biedu v ich vlastnej krajine. Brzdou výraznejšieho oddlženia chudobných krajín boli po dlhé roky ich vlastné skorumpované režimy.
Nevyhnutnosť zmien
Na trvalú a perspektívnu zmenu je však potrebná aj hlbšia analýza toho, čo spôsobilo súčasnú situáciu, aké finančné mechanizmy, historické súvislosti a ekonomické problémy k nej prispeli. Bude nutné vypracovať nové ekonomické pravidlá, ktoré síce nebudú zanedbávať zisk, no nebudú ho absolutizovať na úkor ľudskosti. Inými slovami bude potrebné vytvoriť pravidlá trhovej ekonomiky rešpektujúce sociálnu oblasť. Aby však pomoc mohla byť skutočne účinná, krajiny tretieho sveta sa musia vysporiadať so sebeckým prístupom svojich úzkych bohatých a mocenských kruhov a s rozsiahlou korupciou.
Východiskom akejkoľvek zmeny musí byť podľa Ferrucciho solidarita a globálna zodpovednosť. Doterajšia ekonomika bezprostredného zisku musí byť nahradená ekonomikou spolupatričnosti. Globálna zodpovednosť podľa Ferrucciho v sebe zahŕňa vedomie spolupatričnosti a vzájomnosti, presun zdrojov v celosvetovom meradle tak, ako sa v jednej krajine v prípade potreby presúvajú zdroje do zaostalejších alebo kritickejších oblastí, ďalej správanie presahujúce zákony trhovej ekonomiky, ktorá zohľadňuje iba zisk, „ekonomické odzbrojenie“ znamenajúce spoluprácu smerujúcu k prosperite všetkých a v neposlednom rade vnímanie sveta ako jedného sociálneho celku.
(Domino fórum, 29/2005, s. 15)