Najprv prednáška o sebectve druhých, potom patetické slová o jeho vlastnom najväčšom nesebectve. Vitajte v mentálnom svete Eduarda Hegera. Chýba už len busta na mramorovom podstavci.
Väčšina politikov je sebecká, a to je základný problém slovenskej politiky. Ale Demokrati nie sú sebeckí politici. To je posolstvo Eduarda Hegera a jeho strany. Gratulujeme.
„Ja som za seba rozmýšľal, že čo môže byť takým najväčším prejavom nesebectva, ktoré môžem ja urobiť.“ Výsledkom Hegerovho rozmýšľania o jeho najväčšom nesebectve je, že nebude na prvom mieste kandidátky. Bude na druhom. Nesebecky. A s patričným zdôraznením „ja“, teda vlastnej osoby.
Vo všeobecnosti môže byť cnostné či nesebecké konanie prostriedkom sebapotvrdzovania. To nakoniec môže viesť k povýšenosti. Upozorňovanie na sebectvo druhých a hovorenie o vlastnom nesebectve nie je iné než skrytá pýcha a povýšenosť. Pýcha, ktorá sa skrýva za cnosti. Krátky slovník slovenského jazyka vysvetľuje pýchu napríklad ako nadmerné sebavedomie či namyslenosť. Latinské slovo pre pýchu je superbia. Znamená pýchu, domýšľavosť, spupnosť, nadutosť.
Takáto pýcha je neraz je spojená aj s arogantnosťou, niekedy nenápadnou a skrytejšou. Prejavy povýšenosti a nenápadnej či skrytej arogantnosti si môžeme všimnúť pri mnohých Hegerových verejných prejavoch. Má zaužívanú rečnícku šablónu, ktorá mu slúži ako pomôcka. Do tejto šablóny potom vloží čokoľvek. Robí tak vždy, keď hovorí spôsobom, akoby nik iný nič neurobil, nepomohol občanom, neriešil ich problémy, alebo aspoň nie tak ako on a jeho vláda. Nikto vlastne nič nerobil, len my sme majstri sveta. To je tá skrytá arogantnosť, nadutosť, povýšenosť, pýcha. Tentoraz v podobe: oni sú sebeckí, my sme nesebeckí.
Ak Heger použil termín „najväčší prejav nesebectva“, tak ono veľkolepo prezentované rozhodnutie ním určite nie je. Je to len vynútený ústup v dôsledku vysokej nedôvery a nepríjemného pripomínania jeho politickej neschopnosti, pripomínania, že kryl Matovičovi chrbát, mlčal, keď sa mal ozvať a podieľal sa na celom tom chaose, ktorý sme tu za Matovičovej i jeho vlády videli.
Najväčším prejavom nesebectva by bolo, keby odstúpil z pripravovanej kandidátky a do parlamentu by nekandidoval (čo by nutne neznamenalo, že v prípade úspechu strany by nemohol byť napríklad ministrom financií). Lenže taký nesebecký zas nie je.