Od začiatku 90. rokov sa život obyvateľov Slovenska kontinuálne predlžoval. Pandémia však tento trend – zrejme dočasne – zvrátila.
Roku 2021 sme na Slovensku evidovali takú mieru úmrtnosti (počet úmrtí v pomere k počtu obyvateľov), aká tu bola na začiatku 21. storočia a potom tesne po druhej svetovej vojne. Najrizikovejšie boli vekové kategórie od 55 rokov vyššie. Klesla aj stredná dĺžka života pri narodení (odhadovaný priemerný vek). V demografickom procese sme sa tak prepadli zhruba na úroveň z rokov 2007 – 2010.
„Stredná dĺžka života pri narodení, ako aj stredná dĺžka života v zdraví v našej krajine patrí medzi tie najnižšie v rámci Európskej únie,“ upozorňujú autori publikácie Starší ľudia medzi nami, ktorú vydal Inštitút pre verejné otázky (IVO). V každej civilizovanej krajine by takáto publikácia patrila k nutným zdrojom a podnetom pre stranícke programy…
Možno predpokladať, že po pandémii sa pôvodný trend obnoví a doba života sa bude znovu predlžovať. To však zároveň znamená, že sa bude zvyšovať „ekonomické zaťaženie populácie v produktívnom veku i tlak na financovanie sociálnych služieb štátu, najmä v zdravotnej a dôchodkovej oblasti“, upozorňujú ďalej autori publikácie.
Chýba podpora aktívneho starnutia
Výskum ukazuje, že starší ľudia majú horšie postavenie v spoločnosti než mladšie generácie. Kultúra a mnohé služby sú pre nich finančne nedostupné. Mnohí majú skúsenosť s diskrimináciou kvôli vyššiemu veku. Zdravie starších ľudí sa oslabuje aj v dôsledku nedostatkov vo fungovaní zdravotníctva.
Politika by mala reagovať tak, aby bolo starnutie obyvateľstva sprevádzané aj zlepšovaním životných podmienok a kvality života – pre všetky vekové kategórie.
V západných demokraciách sa preto už istý čas hovorí o aktívnom starnutí. To sa uskutočňuje štyrmi základnými spôsobmi: predĺžením účasti starších ľudí na trhu práce, ich aktívnym zapojením do rodinného života, aktívnou účasťou na živote komunity najmä prostredníctvom dobrovoľníctva a napokon aktívnym trávením voľného času spojeným so zdravým životným štýlom, sebavzdelávaním či kultúrou.
Za ostatných desať rokov sa však vedomie verejnosti o dôležitosti prínosu starších ľudí oslabilo. „Obrazne povedané, akoby sa starší ľudia v očiach ostatných prepadali do zóny neužitočnosti, resp. neviditeľnosti.“ To je viac než varovné.
Prieskumy tiež ukazujú, že z hľadiska ochraňovania práv starších ľudí a v presadzovaní ich záujmov občania najkritickejšie vnímajú vládu a parlament. Najväčší prínos vidia v činnosti samospráv, seniorských organizácií, občianskych združení a cirkevných organizácií.
Na okraj pripomeňme, že hoci sa v zahraničí osvedčil princíp vekového manažmentu (a teda podpory starších ľudí zo strany zamestnávateľov), u nás zamestnávatelia snahu o takýto prístup príliš nejavia.
Naučená bezmocnosť a pasívna akceptácia
Varovný je aj výskum postojov a šancí z hľadiska veku a pohlavia. Výskum IVO ukázal, že keby boli respondenti v pozícii zamestnávateľa, spomedzi uchádzačov o prácu by častejšie vybrali muža v strednom veku než ženu v strednom veku, podobne aj mladého muža skôr než mladú ženu. Inými slovami ľudia uprednostňujú mužov pred ženami.
Práca znamená pre starších ľudí viac než len čisto finančný efekt. Sociálne kontakty, pocit užitočnosti, sebarealizácia atď. – to všetko je pre starších ľudí, z ktorých mnohí žijú sami a trpia osamelosťou, mimoriadne dôležité. Azda ešte viac než finančné prilepšenie.
Situácia starších ľudí a aktívne starnutie by mali byť top témami politiky, resp. politík. Tak ako je to v civilizovanom svete. Lenže u nás je stále prítomný istý fenomén, s ktorým zrejme viacerí politici rátajú a úspešne ho zneužívajú. Totiž, že v staršej generácii stále ešte prevažuje naučená bezmocnosť a pasívna akceptácia (kritizovanej) situácie.