Kľúčovým prvkom komunistickej ideológie bol boj proti takzvaným triednym nepriateľom. Rétorika vychádzala z delenia sveta na spojencov a nepriateľov. Režim udržiaval vo funkčnosti lživý a zločinný systém, ktorý jeho aktérov chránil ako „našich ľudí“.
Všetko, čo sa vymykalo spod ich schémy, kontroly a ovládania, im naháňalo strach. Zásahmi voči nepohodlným osobám a teatrálnou prezentáciou seba i strany potvrdzovali svoj vlastný svet. Vytvorili uzavretú spoločnosť s kultúrou monológu. Mali v rukách všetku moc a jej nástroje a to ich robilo nebezpečnými.
Tento hlboko zakorenený kód minulosti (kód kultúry monológu a delenia sveta na „našich“ a triednych nepriateľov) sa potom aj v novej ére stal určujúcim faktorom politického správania sa človeka odchovaného týmto režimom a túžiacom po kariére a politickom výslní. Ak má takýto človek nekontrolované ambície, výsledkom je prehlbujúci sa rozpor medzi nedemokratickými spôsobmi a demokratickými pravidlami.
V praxi to znamená mocensko-autoritárske tendencie, populistické a manipulatívne spôsoby, vytváranie šedej zóny politiky a biznisu, opätovné delenie sveta na spojencov a nepriateľov, na „našich“ a tých druhých, či sklony vidieť v kritikoch a oponentoch nepriateľov, dokonca nepriateľov štátu. A popritom všetkom je tu aj poškuľovanie po spojencoch zo starého sveta.
Kódy minulosti
Robert Fico v takomto duchu a s takýmito kódmi minulosti postupne vybudoval politický svet dvoch vzájomne prepojených systémov. Svet politikov a spriaznených biznismenov, t. j. šedú zónu politiky a biznisu. Svet „našich ľudí“ oproti svetu kritikov a oponentov vnímaných starým kódom nepriateľov štátu. A k tomu „systém“ nefunkčného právneho štátu, ktorý „našich ľudí“ dôsledne chránil.
Prepojenie politických a ekonomických zdrojov moci viedlo k dvojitému systému vlády: viditeľnej politickej vláde a menej viditeľnej oligarchickej moci. Výsledkom bol korupčný a záujmový tlak súkromnej sféry na verejnú. Expanzia súkromného, t. j. ekonomického alebo mocenského záujmu na úkor verejného likvidovala pravidlá demokracie. Postupne, krok za krokom. V prospech politických i ekonomických darebákov vyciciavajúcich štát a verejné zdroje.
V rokoch 2012-2016 sme zažili novú, v demokracii dovtedy nepoznanú skúsenosť s vládou jednej strany a so všetkými mocenskými zložkami v jej rukách. Rozdiel oproti mečiarovským časom bol, že Robert Fico potreboval medzinárodnú akceptáciu. Aj toto limitovanie mu však pri takej veľkej moci dávalo široké možnosti na ekonomické i morálne devastovanie krajiny v prospech úzkeho okruhu oligarchov fungujúcich najmä na vykrádaní štátu.
Mocenská normalizácia spôsobom „vyhraj voľby a môžeš všetko“, navyše poškuľujúca po ruskej podobe moci, znamenala premenu demokracie na pseudodemokraciu s vedúcou úlohou Smeru. Keď potom tento spôsob politiky chcel fungovať aj v ďalšom období, nutne potreboval kolaborantov. A tí sa našli veľmi rýchlo. Dnes je už zbytočné špekulovať, ako by sa príbeh Slovenska vyvíjal, keby Bugár s Procházkom neskočili do náruče Smeru.
Vazalský systém oligarchickej politiky
Prepojenie oligarchie a politikov sa stalo princípom slovenskej politiky. Dosadení úradníci zastupovali záujmy oligarchov. Oligarchia získala vplyv na riadenie štátu, na výkon spravodlivosti a v neposlednom rade aj na tvorbu zákonov. Oligarchovia boli lénni páni slovenskej politiky a politici a dosadení úradníci ich vazali. Spolu vytvárali zločinný korupčný a klientelistický systém.
Verejnosť sa síce dozvedala o kauzách, boli tu podozrenia a tušenia, no tento vazalský systém oligarchickej a mocenskej politiky fungoval ďalej. Až sa im to vymklo spod kontroly a prekročili všetky medze. Jedni nenásytní v peniazoch a moci a Fico k tomu ešte nenásytný v útokoch a nenávisti voči kritikom. Po vražde Jána a Martiny pohár pretiekol a verejnosť si žiadala zásadné zmeny. Fico vedel, že masové protesty Za slušné Slovensko musí brať vážne, aj keď sa ich snažil verejne spochybniť a zosmiešniť. Vedel, že nie sú ako tie Matovičove happeningy pred Bonaparte.
Odstúpenie Tibora Gašpara i Roberta Kaliňáka, ako aj demisia Roberta Fica boli kozmetickými úpravami v snahe utíšiť verejnosť i médiá. Navodením dojmu zmeny, no podstata fungovania systému mala zostať rovnaká.
Bolo jasné, že tieto odstúpenia nedávajú nádej na zmenu fungovania systému, ktorý Smer dlhé roky budoval: systému oligarchickej vlády, systému obsluhy spriaznenej oligarchie a chránenej kategórie „náš človek“. Pretože v každom jednom prípade sa odstúpenie zdôvodňovalo potrebou upokojiť situáciu. Nič viac.
Návrat pseudodemokracie
Volanie po zmene, respektíve zmenách však viedlo k inštalovaniu ďalšieho politického hazardéra do pozície premiéra. Pošliapanie étosu zmeny a arogantnosť Igora Matoviča voči kritikom i novinárom spolu s jeho šialenými nápadmi znamenali, že experiment s Matovičom v konečnom dôsledku dláždil cestu návratu Roberta Fica a Hlasu ako dcérskej spoločnosti Smeru. Ako bonus dnes nahráva Ficovi aj zmena niektorých zákonov z čias bývalej koalície (napríklad možnosť odvolať policajného prezidenta bez uvedenia dôvodu).
Nie je to tak, že voliči stratili pamäť. Vôbec nie. Dnešný volič Smeru, najmä z prostredia extrému, pamäť nestratil, on práve takéhoto človeka aj s jeho spôsobmi chcel späť.
Z demokracie sa tak opäť stáva pseudodemokracia. Tentoraz už určovaná aj dezinfoscénou priamo z prostredia riadenia štátu. A tiež pomstou a všemožnou snahou ochrániť „našich ľudí“. Ako ďaleko budú aktéri ochotní zájsť, dnes možno ani netušíme. Pritom nezabúdajme, že mocenské štruktúry sú vytvorené nielen na úrovni centrálnej vlády, ale aj na úrovni regiónov s mocipánmi v mnohých lokalitách. O to je zápas o trvalejšiu zmenu ťažší.
Na druhej strane je to opäť skúška občianskej spoločnosti. A výzva pre strany, ktoré chcú byť alternatívou voči dnešnej koalícii. Kým proti Smeru nebude stáť jednotný, dôveryhodný a stabilný blok strán, ktoré aj popri odlišnostiach nájdu prieniky, spojivá a spoločný cieľ (Matoviča nechajme bokom, toho treba izolovať), budeme sa točiť v bludnom kruhu donekonečna. Opakovane totiž vidíme dôsledky straníckej a ideovej roztrieštenosti až vzájomných útokov namiesto spolupráce. Práve z toho Fico opakovane ťaží.