Pred viac ako tromi týždňami som adresoval Úradu verejného zdravotníctva (ÚVZ) mail, v ktorom som požiadal o odpoveď na otázku súvisiacu s prijatými opatreniami. Dovolil som si požiadať o objasnenie vo veci, ktorú nebolo možné nikde vyhľadať. Vecne, zrozumiteľne a slušne.
Informáciu som potreboval nielen pre svoje orientovanie sa v aktuálne platných opatreniach, ale aj pre využitie v relácii, ktorú mám na istom internetovom portáli.
Svoju otázku som poslal na mailový kontakt určený pre médiá (odbor komunikácie) a k svojmu menu som uviedol názov relácie, moju moderátorskú pozíciu v nej a médium, kde sa diskusná relácia už tri roky realizuje.
Štvrtý týždeň a odpoveď žiadna. (Úrad na svojom webe informuje o vyťaženosti svojich pracovníkov, preto ponechám bokom fakt, že rovnakú otázku som predtým poslal aj na všeobecnú mailovú adresu ÚVZ, no rovnako bez odpovede.)
Čo sa týka kontaktu ÚVZ s verejnosťou, rešpektujme vyťaženosť pracovníkov úradu. No ak úrad na svojej webovej stránke alibisticky oznamuje občanom, že na ich otázky pracovníci odpovedajú „nad rámec svojich bežných pracovných úloh“, je takáto formulácia v tejto pandemickej dobe zarážajúca. Poskytovať informácie aj prostredníctvom mailovej komunikácie by malo byť v tejto pandemickej dobe bežnou pracovnou úlohou, na plnenie ktorej by mal štát prechodne na tento čas zabezpečiť potrebné kapacity. Úrad však občanom blahosklonne naznačuje, že majú byť vďační, že si na nich úradníci – možnože – nájdu čas.
Ešte raz: vyťaženosť pracovníkov treba akceptovať a rešpektovať, avšak v takej neľahkej situácii dlhé mesiace sprevádzanej chaosom, nejasnosťami a neustále sa meniacimi podmienkami a opatreniami, by malo byť bežnou pracovnou úlohou také informovanie verejnosti a odpovedanie na otázky občanov, aby boli odpovede ešte aktuálne a aby bol úrad občanom nápomocný. Štát má na takéto obdobie zabezpečiť takú personálnu kapacitu úradu, aby fungoval v prospech občanov.
No ak neodpovedá ani odbor komunikácie, a to ani po viac ako troch týždňoch, je to povážlivé. Tu už argument vyťaženosťou a odpovedaním nad rámec bežných pracovných úloh neobstojí.
Nebuďme však na nich zlí. Len ich nevyrušujme, neobťažujme a neotravujme.
Ako zvyčajne sa žiada povedať „Na Slovensku je to tak“. Lenže dokedy si tu budeme v takej či onakej situácii nefunkčného štátu a jeho úradov opakovať takúto zahanbujúcu trápnosť?