Ohrozenia k nám neprichádzajú zvonku, vyrábame si ich sami

 
Okolitý svet sme až pričasto vnímali ako svet, ktorý nás ohrozuje, krivdí nám a je nám cudzí, a napokon sme sa voči nemu vymedzovali. Niekedy oprávnene, inokedy nie. Veľmi často sme si v dejinách vytvárali útrpný pocit ukrivdených obetí. Našu hrdosť sme budovali a posilňovali na mýtoch, ktorými podnes klameme seba samých.

Sme opakovane zaskočení okolitým svetom, ktorému nevieme alebo nechceme rozumieť, pretože sme sa nenaučili hlbšie a pravdivejšie rozumieť sebe samým. Problémy nevnímame ako výzvy, ale zväčša ako ohrozenia či krivdy.

Falošná ochranárska rétorika a bojovná podoba národovectva pripomína ducha ochranárskeho obrodenectva z prvej polovice devätnásteho storočia, podľa ktorého sme permanentne ohrozovaní a za humnami na nás číha iba nežičlivý a nepriateľský svet.

V časoch vlád Roberta Fica sme opäť videli agresívnu podobu politiky a vytesňovanie názorových oponentov. Vidíme ju aj dnes. Zakaždým v duchu normalizačného boja proti „vnútornému“ i „vonkajšiemu“ nepriateľovi a s ochranárskou rétorikou. Pellegrini ako Ficova bábka namiesto tlmenia takýchto excesov im dáva priestor a svojim správaním iba potvrdzuje, že je figúrkou, ktorej pozícia vzišla zrejme rozhodnutím z pozadia strany pre záchranu oligarchickej vlády.

Demokratická časť opozície dnes opäť robí agresívnemu Ficovi komparz a európske témy ani riešenia akútnych problémov nijako neovplyvňuje. Nedokáže ponúknuť ani minimálny náznak štátnosti či európskeho rozhľadu. Navyše, ako pred časom výstižne napísal Arpád Soltész, Sulík je „oportunistický, bezohľadný, vypočítavý a cynický“, jeho politike „chýba inteligencia“ a „ak Fico je Mečiar 2.0, zo Sulíka postupne rastie Fico 2.0“.

V slovenskej politickej sfére neprebieha žiadna diskusia o podobe našej účasti na spoločnom riešení európskych problémov. Len odmietanie akéhokoľvek spoločného riešenia akútnych problémov. V tom je akási zvláštna zhoda naprieč politickým spektrom.

Provinčná úroveň súčasnej slovenskej politiky nás izoluje od sveta, v ktorom sú problémy vnímané ako výzvy a riešenia sa hľadajú spoločne. Popri tom je mocenské darebáctvo, cynizmus, výsmech spravodlivosti, vykrádanie štátu či prepojenie politiky a biznisu reálne kontinuálne.

Surfovanie na vlne nenávisti, šírenie strachu a pocitu ohrozenia. Šírenie mýtov a neprávd, tentoraz aj v kontexte paktu o migrácii. Na nekultúrnosti a demolačnej politike nič nezmenilo ani nedávne európske predsedníctvo. K tomu si pripomeňme žmolenie obilia ako za Gottwalda, reči o hávedi ako za Tisa a arogantnosť ako za Mečiara. Podobne sa aj na štýle vystupovania demokratickej časti parlamentnej opozície už roky nič nemení.

Nie, ohrozenia k nám neprichádzajú zvonku. Produkujeme si ich sami.

 

 

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs