V starom Grécku demagóg Kleón, aby si získal náklonnosť ľudí, presviedčal ich, že je jedným z nich. Keď rečnil, vždy mal na sebe koženú zásteru, svoj pracovný odev. Povolanie garbiara ho malo oprávňovať zastupovať ľud, bez ohľadu na osobnostné predpoklady. Demagóg bolo pôvodne označenie politika, ktorý pochádzal z jednoduchého ľudu, odvolával sa na to, že je jedným z ľudí, a preto myslí na nich, rozumej myslí sociálne. Neskôr sa demagógia stala osvedčenou metódou ovládania menej informovaných alebo emotívne orientovaných más.
Prvú predvolebnú príručku v dejinách napísal Quintus Cicero, ktorý píše a radí svojmu bratovi Marcovi Cicerovi, ako vyhrať voľby do úradu konzula. Jedna z prvých a základných téz, ktorú si mal kandidát osvojiť a pred ľuďmi stále opakovať, má byť téza o príslušnosti: mal si uvedomovať, že žije v Ríme, čo v praxi znamenalo, že stále má opakovať slová ako Rím, Rimania, rímsky ľud, a má presviedčať, že práve on je ten, kto má starosť o Rím,
že práve on myslí ako Riman. Heslo o Ríme (rozumej o národe a národnom myslení) malo navodiť základné stotožnenie sa ľudí s ním. Tomu mal podriadiť aj svoju rétoriku.
Quintus Cicero svojmu bratovi ďalej píše, že neexistuje žiadny trik, ani žiadna pretvárka či lož, ktorú by politik na dosiahnutie víťazstva nemal použiť. Má tiež predstierať štedrosť, má kompromitovať a znemožniť svojho súpera a ľuďom sľúbiť čokoľvek, i keď vie, že to nebude môcť splniť. Quintus Cicero však svojmu bratovi ako najdôležitejšiu radu predkladá, že nemá vyslovovať jasné názory a postoje, pretože iba tak si získa čo najväčší počet voličov zo všetkých táborov a iba tak sa vyhne kritike.
Politické súťaže v antike mali neraz dohru po samotných voľbách. Mechanizmus antických volieb umožňoval zmenu výsledkov: ak porazený po voľbách pred súdom dokázal, že víťaz klamal, očierňoval alebo podvádzal, výsledok volieb bol zmenený v prospech poškodeného. Dávna antika poznala aj reklamné „bilbordy“, najstaršie zachované sú v Pompejach.
Nevieme, nakoľko sa Marcus Cicero vo svojom víťaznom ťažení riadil uvedenými radami. Je však zjavné, že spôsoby, rétorika a kultúra vystupovania sa u nejednej verejne činnej osoby od čias prvého predvolebného manuálu veľmi nezmenili.
Ide však o to, či klamstvá, šírenie nenávisti, grobianstvo, neznášanlivosť, nekultúrnosť má byť obrazom dobrého Slováka, ako sa to už dlhodobo extrémisticky predkladá, a či tieto črty majú byť akceptovaným javom vo verejnom priestore.
To je otázka pre všetkých, bez ohľadu na to, či sa považujú za liberálov alebo konzervatívcov, za kresťanských alebo liberálnych demokratov, za veriacich alebo nehlásiacich sa k nijakej viere. Lebo otázka slušnosti a kultúrnosti je základ, na ktorom stojí všetko ostatné. Je to tiež otázka o našej pamäti i o tom, ako našej stále zraniteľnej slobode chceme rozumieť.
(SME, 1. 4. 2009)