Panama Papers neprináša nič zásadne nové. Nové je iba jedno: rozširuje sa okruh ľudí, ktorí odčerpávajú bohatstvo svojej spoločnosti a presúvajú ho von.
Okrem obsahovej roviny však treba hovoriť aj o tom, ako sa s týmito informáciami narába.
Z panamskej spoločnosti Mossack Fonseca, ktorá je len jednou z radu firiem, čo vytvárajú pre klientov z celého sveta offshorové štruktúry, unikli dáta o klientoch. Človeka, ktorý ich získal, niektoré médiá označujú termínom whistleblower.
Termínom whistleblowing sa označuje, keď súčasný alebo bývalý zamestnanec v dobrej viere oznámi závažnú protispoločenskú činnosť alebo neetické praktiky zamestnávateľa príslušným orgánom. Do kategórie závažnej protispoločenskej činnosti patria aj trestné činy poškodzovania finančných záujmov európskych spoločenstiev. Médiá však takýmto orgánom bezpochyby nie sú.
Ukradnuté dáta ktosi odovzdal novinám Süddeutsche Zeitung. Tie o ich spracovanie požiadali Medzinárodné konzorcium investigatívnych novinárov (ICIJ).
Pretože ide aj o podozrenia z prania špinavých peňazí a daňových podvodov, malo byť povinnosťou konzorcia, respektíve ich pobočiek odovzdať materiály kompetentným orgánom. V jeden a ten istý deň odovzdať v desiatkach krajín materiály hlavným štátnym zástupcom či prokurátorom a následne o tom informovať verejnosť.
Iste, znie to naivne. Ale nejde iba o Slovensko. Pomery vo vyspelejších demokraciách nemožno merať tými slovenskými.
Teraz však novinári rozhodujú o tom, kto je v zozname „vinník“ a kto nie. A o tom, čo bude z obrovského množstva dát zverejnené a kedy Sám riaditeľ ICIJ pre magazín Wired potvrdil selektívny výber informácií a dokonca sa vyjadril, že konzorcium nezverejní celú databázu. Médiá tak dostali do rúk nebezpečnú zbraň.
V nejednom prípade je vlastnícke zázemie médií blízke ekonomickému zázemiu politikov. Médiá sa neraz stávajú aktérmi politiky. Výsledkom selektívneho zverejňovania mien môžu byť účelové mediálne a politické hry.
Napríklad pranierovanie Davida Camerona nemožno nevidieť v súvislosti s vnútorným pnutím v Británii a blížiacim sa britským referendom o zotrvaní v EÚ. V prípade islandského premiéra má už Panama prvú politickú obeť. Zároveň sa povie, že dokumentov je veľmi veľa a je zatiaľ nemožné ich všetky spracovať. To je nekorektné a nespravodlivé. Ak už, tak informácie a mená dôležité z hľadiska verejného záujmu mali byť zverejnené všetky naraz a s preukázateľnými faktami. No filtrovanie informácií vyvoláva otázky a pochybnosti.
O existencii účtov v daňových rajoch vieme aj bez Panama Papers. Reakciou nemôže byť mediálne lynčovanie vyselektovaných osôb či deštruktívna hystéria. Reakciou musia byť legislatívne zmeny, a to nielen samostatne na národných úrovniach, ale najmä na základe medzinárodnej, respektíve európskej spolupráce. Bez ohľadu na Panama či akékoľvek iné Papers.
(Aktuálne.sk 12. 4. 2016)