Už dlhší čas pred voľbami bolo jasné, že žiadna koalícia nebude možná bez Hlasu. Mnohí vrátane autora tohto textu pripomínali, že Slovensko je opäť na vážnej križovatke. Museli sme reálne uvažovať o možnej vláde Fica s fašistami (so všetkými dôsledkami takejto vlády), čo bola najhoršia možná predstava. Diskusie sa tak týkali otázky, či je kvôli vláde bez Fica prijateľný kompromis prozápadných demokratických strán s Hlasom.
Pre tých, ktorí takýto kompromis odporúčali, to bolo reálne zhodnotenie situácie a vážnych rizík s Ficovou vládou. Úvahy to boli vratké a krehké, no boli vyjadrením zhrozenia z predstavy o Ficovej vláde so všetkými dôsledkami. Jednoducho toto boli voľby, keď nebolo možné očakávať ideálny výsledok.
V tejto chvíli sa to môže zdať banálne a nepodstatné, ale v súčte to z hľadiska zastúpenia demokratických hodnôt a prozápadného smerovania nedopadlo až tak zle, ako sa ešte pred časom črtalo (vypadnutie Republiky je dobrá správa, podobne aj vypadnutie strany Sme rodina). Môže nám to byť nanič, keď tu Fico zavedie autoritársky štýl vládnutia a začne likvidovať demokraciu (znovu zlikvidovať SNS mu dožičíme), no tento fakt nie je beznádejný. Kde je teda problém? Ukázali to strany vládnej koalície v uplynulých troch rokoch. Ono to vlastne niektoré strany ukazujú už viac ako desať rokov. Dokonca aj teraz, od prvého dňa po voľbách. Takýto je potom výsledok.
V bunkri izolovaného sveta
Predseda kresťanských demokratov namiesto toho, aby po zverejnení výsledkov hovoril o spoločnej zodpovednosti za demokratickú budúcnosť Slovenska a z tohto hľadiska o ochote k ústupkom, vajatal a odkazoval, že s PS nie. No a k tomu opäť to Sulíkovo typické (choré) odkazovanie cez médiá. O majiteľovi OĽaNO škoda hovoriť, želáme mu čas na terapeutické sedenia alebo iné formy zjavne už naliehavej liečby.
Pretože Majerský od prvého dňa silno zdôrazňoval, že s PS nie, v konečnom dôsledku posunul Slovensko k vláde Smeru. Na toto ste sa tlačili do parlamentu? Fakt ďakujeme.
Šimečka sa ukázal ako zodpovedný politik, keď bol ochotný Hlasu ponúknuť post premiéra a smerom ku KDH urobiť kompromisné ústupky. Mimochodom môžeme mať výhrady voči niektorým programovým bodom či témam PS (mám ich aj ja), ale každý musí uznať, že Šimečka sa správa tak, ako si predstavujeme politickú kultúru a kultivované vystupovanie: váži slová, nie je agresívny, nešíri lži a nevymýšľa podpásové údery. Všetka česť. Má všetky predpoklady stať sa štátnikom.
Nik nežiadal od KDH, aby sa vzdalo svojich hodnôt a ideálov. No potreba zotrvávať na barikádach kultúrnej vojny či v bunkri vlastného izolovaného sveta je povážlivá. Politika zväčša nie je o ideálnom svete, ale o schopnosti dohodnúť sa. Je to o nachádzaní prijateľných (!) kompromisov, a to pre verejný záujem a v mene zodpovednosti za ďalšie smerovanie Slovenska. Isteže sú hranice a čiary, ktoré sa neprekračujú. Tie majú aj liberálni demokrati. Tak je to v poriadku, dokonca je to žiaduce a nevyhnutné. Takouto čiarou bola (je) napríklad koalícia so Smerom, ktorú musia jedni i druhí principiálne odmietnuť, čo sa aj stalo.
Ak dnes na Slovensku voláme po dospelom kresťanstve schopnom a ochotnom partnersky komunikovať s moderným svetom, tak vlastne voláme aj po modernejšej podobe jeho politického vyjadrenia, po modernejšej kresťanskej demokracii rozumejúcej otvorenej spoločnosti a schopnej vstúpiť do spoločnej zodpovednosti za politický svet súčasnej doby. Lenže ona je naďalej len odrazom onoho rurálneho kresťanstva, oroschovské videnia sveta zaseknutého v minulosti a v nostalgickej túžbe po opätovnom privatizovaní spoločenského priestoru vlastnými predstavami. S morálnou nadradenosťou a pocitom vlastnenia pravdy. Kto vidí veci čo len trochu inak, je pliaga, hriešny a liberál.
Ústupky neznamenajú zradu ideálov
Schopnosť dohodnúť sa so zástancami liberálnej demokracie, neznamená zradu vlastných hodnôt a ideálov. Je to o schopnosti a ochote vidieť aj ďalšie pre spoločnosť dôležité hodnoty a priority a neabsolutizovať jednu jedinú (napríklad kultúrno-etickú). Priority a hodnoty, na ktorých sa kresťanskí demokrati zhodnú s liberálnymi, respektíve v ktorých nájdu prieniky, mali byť najmä v takejto vážnej situácii oveľa dôležitejšie než absolutizovanie tej jednej. Ešte raz: nie sme v ideálnej situácii; keby nehrozilo Ficovo vládnutie so všetkými dôsledkami, nech si v KDH robia, čo chcú.
Rozhodovať sa medzi ideálmi a racionálnou či pragmatickou voľbou nie je jednoduché. Rovnako je pravda, že politiku nemožno redukovať na čistý pragmatizmus a technokraciu. Bez vízií, hodnôt a ideálov sa politika mení na ruvanie o koryto a krajina/spoločnosť prestáva byť dobrým miestom pre život.
Mimochodom slovo pragmatizmus korení v gréckom slove pragma, ktoré znamená čin, konanie (odtiaľ aj pojem praxe). Vyjadruje však aj vzťah k vyššiemu dobru v podobe vnímania spoločných cieľov, schopnosti spolupracovať, ako aj v podobe kompromisu a tolerancie.
Medzi pragmatickou voľbou a ideálmi nemusí byť neprekonateľné napätie. Ideály by mali mať oporu v realite, inak sú len snením a prostriedkom sebapotvrdzovania. Hodnoty a ideály sú nevyhnutné, no je potrebné reflektovať aj kontext doby. Sú situácie, keď je väčší priestor pre ideály a sú situácie, ktoré si vyžadujú ústupky a dohody. Spoločnosť sa posúva dopredu, keď je medzi týmito pólmi zdravá vyváženosť.
Boli obdobia či situácie, keď kresťanských demokratov ctila takáto vyváženosť. Vtedy pomohli aspoň na čas posunúť Slovensko dopredu a zároveň ochrániť krajinu pred politickým hazardom. A nijako sa neprevinili voči vlastným hodnotám a ideálom.