Keď človek „odmieta rozdiel medzi tým, čo chce počuť a ako je to v skutočnosti“, možno to pociťuje „ako prirodzené a príjemné“, rozkladá to však jeho individualitu, upozorňuje známy historik Timothy Snyder v knihe O tyranii s podtitulom Dvadsať ponaučení z 20. storočia. Dodáva, že takéto postoje môžu viesť aj ku kolapsu politického systému.
Táto útla kniha je ďalšou, ktorou sa v tejto sérii článkov necháme inšpirovať a ktorú zároveň odporúčam do domácej knižnice.
Základ knižky tvoril dlhý facebookový status, ktorý Snyder napísal v lietadle krátko po víťazstve Donalda Trumpa roku 2016, keď sa znovu ukázal zhubný vplyv populizmu, demagógie a dezinformácií. V krátkych úvahách poukazuje na minulé skúsenosti a ničivé následky pôsobenia takej či onakej propagandy a demagógie.
Na základe historických skúseností kladie na srdce: bráňte inštitúcie, nezabúdajte na etiku, dbajte na svoj jazyk, verte v pravdu, veci si overujte, prispejte na dobrú vec, pozor na nebezpečný slovník, vezmite zodpovednosť za okolitý svet.
Bráňte inštitúcie
Slovensko sa opäť nachádza na vážnej križovatke. Predvolebná kampaň je agresívna, plná neprávd, demagógie a útokov, a to aj zo strany politikov, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu či k (údajnému) boju proti korupcii. Od jedného hrozí zásadné oklieštenie demokracie a odvrátenie sa od západného civilizačného okruhu smerom k Rusku, od iného zas pokračovanie v rozvrate a deštrukcii demokracie a jej pravidiel.
Tu môžu byť užitočné úvahy a rady Timothyho Snydera prispôsobené našej situácii.
Snyder upozorňuje, že „máme sklon myslieť si, že sa inštitúcie aj pri tých najpriamejších útokoch automaticky o seba postarajú“. No nie je to tak.
V našej dnešnej situácii vidíme napríklad útoky na prezidentku (v dôsledkoch ide aj o nabúravanie rešpektu voči inštitúcii). Útoky, pri ktorých sa aj politici, ktorí inak stoja na opačných stranách, správajú rovnako. Možno len konštatujeme, že je to tak, ale je potrebné, aby sme v komunikácii (osobnej alebo aj na sociálnych sieťach), keď sa niečo také objaví, bránili hlavu štátu, ktorá je oporou demokracie a slušnosti.
Pred nástupom tzv. úradníckej vlády sme opakovane videli obchádzanie demokratických pravidiel. Aj tu platí výzva brániť inštitúcie – v tomto prípade napríklad spôsobom, že nebudeme pritakávať tým, ktorí porušujú či nerešpektujú pravidlá. Alebo tiež tak, že v komunikácii budeme takéto spôsoby odsudzovať a trvať na slušnosti, etike a pravidlách.
Toto všetko zároveň znamená byť zodpovedný za okolitý svet. Pretože ľahostajnosťou môžeme prispieť k stále väčšej erózii slušnosti a demokracie, až napokon môže byť neskoro a zobudíme sa do sveta, z ktorého nám bude ešte horšie.
Verte v pravdu
Aj pandémia ukázala, ako ľahko sa útočí na fakty, ako ľahko sa podkopáva dôvera k pravde a faktom a ako ľahko sa šíria falošné správy a dezinformácie. No a vidíme to aj dnes. Nehovoriac o tom, že aj dnes „si mnoho ľudí zamieňa vieru v mimoriadne defektného vodcu s pravdou o svete, ktorý zdieľame“.
Snyder uvádza štyri formy likvidovania pravdy.
Prvou formou je otvorený odpor proti overiteľnej realite, keď niekto hovorí lži a výmysly, akoby to boli fakty.
Druhou formou je niečo, čo Snyder nazýva šamanským zariekaním. Ide o opakovanie demagógie a útokov voči protivníkom a oponentom. V našej realite v časoch nedávnej vládnej krízy to bolo napríklad aj neustále opakované obviňovanie, že tí, čo kritizujú vládu, chcú návrat mafie.
Treťou formou je „tvorenie zázrakov alebo otvorené prijímanie protikladov“. To napríklad znamená tvrdiť niečo iné (a predkladať to ako veľkolepé riešenie), než tvrdia skutoční experti a odborníci. Videli sme to napríklad pri nekonečne opakovaných vyhláseniach, aké boli celoplošné testovania efektívne, hoci návrhy odborníkov a ich tvrdenia o testovaní boli iné (a nakoniec sme skončili medzi krajinami s najhoršie zvládnutou pandémiou). A vidíme to aj dnes, napríklad v súvislosti s rodičovským bonusom a podobne.
Štvrtou formou je „pokrivená viera“. Je to neprimerané vyzdvihovanie seba a svojho snaženia. Zároveň sa utvára „veriace“ publikum, ktoré takémuto politikovi nekriticky verí a akceptuje všetko – aj to, čo odsudzuje u iných politikov (napríklad agresívnu rétoriku). Vystupovanie ich lídra im pripadá normálne. Pravda, slušnosť a fakty idú bokom. Snahou je „vyvolať v ľuďoch emócie skôr, než by mali čas overiť si fakty,“ pripomína Timothy Snyder.
Nenechať sa ovplyvniť rétorikou podkopávania pravdy, respektíve čeliť takejto rétorike je znakom i súčasťou toho, čo nazývame zodpovednosť – za seba, za svoj charakter i za podobu sveta, v akom chceme žiť. A tiež spôsob, ako – uprostred toho, čo všetko sa na nás valí, – racionálne, dôstojne a zodpovedne prežiť do volieb (a aj po nich).