Prípad Cervanová: „V mene Slovenskej republiky…“

Písať tento text krátko po vynesení rozsudku a po jeho absurdnom odôvodnení zrejme nie je ľahké nikomu, kto aspoň trochu pozná detaily tohto prípadu a kto do poslednej chvíle aspoň v kútiku duše dúfal vo víťazstvo spravodlivosti nad falošnou stavovskou súdržnosťou a priateľstvom zo súdneho dvora. Lenže na druhej strane, kto vie, aký kamarátsky vzťah je medzi predsedom senátu NS SR Štefanom Michálikom a v prípade Cervanová pôvodne žalujúcim prokurátorom Milanom Valašíkom, túto skutočnosť tušil už skôr. O to viac, ak sa títo dvaja minimálne v jednom telefonickom rozhovore vzájomne oslovovali „Štefanko“, „Milanko“. O to viac, ak je známe, v akých zaujímavých pozíciách sa aj v demokratických časoch nachádzali alebo nachádzajú hlavní aktéri niekdajšieho zmanipulovaného vyšetrovania a vykonštruovaného procesu.

Cynizmus Michálikovho senátu

„Odvolací súd dospel k záveru, že priznania sa obžalovaných v prípravnom konaní neboli získané nezákonným spôsobom, teda násilím.“ Fakty a skutočnosti o prípade zavraždenia medičky Ľudmily Cervanovej, vrátane spôsobov vyšetrovania už boli viackrát publikované (napríklad v článku tohto autora „Prípad Ľudmila Cervanová“ v Domino fóre 49/2005), preto v tejto chvíli na margo rozhodnutia Najvyššieho súdu nie je potrebné tieto skutočnosti opakovať (hoci je zrejmé, že tieto skutočnosti bude v budúcnosti potrebné opakovane pripomínať).

Uvedené tvrdenie odvolacieho súdu je pri pohľade na fakty a jednotlivé príbehy obžalovaných jedným z najabsurdnejších tvrdení. Najvyšší súd sa tak rozhodol kryť chrbát vtedajším vyšetrovateľom, ako boli Pálka, Gerbel, Lamačka a ďalší. Zdá sa, že to nie je nijaký nátlak, ak vyšetrovateľ Lamačka Viere Zimákovej, ktorú vyšetrovatelia psychicky niekoľkokrát zlomili a prinútili ku krivej výpovedi, štyri dni neumožnil vrátiť sa domov a kojiť dieťa. Zdá sa, že to nie je nezákonné, ak Milana Andrašíka, na ktorom vyšetrovatelia niekoľko mesiacov páchali fyzické aj psychické násilie, vo väzbe nasadení väzni za prísľub zníženia ich trestu týrali. A zdá sa, že nevadí ani to, že vyšetrovatelia dali Andrašíkovi na výber: buď sa prizná, alebo ho obesia. Zdá sa, že nevadí, ak vyšetrovateľ Lamačka Andrašíkovmu otcovi navrhol, aby sa zriekol svojho syna a nič nerobil na jeho obhajobu, za čo mu prisľúbil bezproblémové pôsobenie vo verejnom živote. A zrejme nevadí ani to, že obhajca ex offo dr. Debnár si ešte pred preštudovaním spisu dovolil informovať rodinu a manželku M. Andrašíka, že dostane najvyšší trest, alebo že Romana Brázdu vyšetrovatelia pri výsluchoch kopali, hrali, že ho obesia na kravatu, prsty mu lámali cez ceruzku, dávali mu elektrické šoky a používali proti nemu aj elektrické biče, že Juraj Lachman sa dvakrát ocitol v cele smrti, alebo že M. Kocúrovi vyšetrovatelia nadávali do vrahov a nútili ho priznať sa a usvedčiť iných, fyzicky ho napadli až sa po čase psychicky zrútil. A zrejme nevadí ani to, že súdny psychológ doc. Dobrotka (absurdné je už len to, že patril do vyšetrovacieho tímu) medzi väzňami prezývaný aj „majster kat“, vypracoval účelový „psychologický“ posudok obžalovaných, presviedčal ich, že sú naozaj vrahmi a označil ich za nenapraviteľných vyvrheľov.

Naliehavá potreba kryť násilnosti, brutalitu a nezákonné postupy vtedajších vyšetrovateľov viedla senát Najvyššieho súdu pod vedením Štefana Michálika k takému – v tomto kontexte – cynickému vyjadreniu, že „režim vo väzbe (…) je tvrdý a náročný. Nie je to pobyt v hotelovej izbe s plnou penziou.“ Kto zotrie z tvárí nevinne odsúdených ľudí tento krutý pľuvanec, ktorý na nich nasmerovala inštitúcia, ktorá má byť garanciou práva a spravodlivosti?

Bez kúska cti

Priam neuveriteľne znie ďalšia veta, ktorú vyslovil predseda senátu: „Keby bol tlak na obžalovaných taký veľký a nezákonný, ako hovorí obhajoba, zrejme by sa priznali všetci obžalovaní, no nestalo sa tak.“ Inými slovami, ak niektorý z nich predsa len odolali násiliu a zastrašovaniu, tak ono násilie vyšetrovateľov podľa súdu nebolo až také zlé. Nuž takúto absurdnosť by si človek naozaj nemohol ani len vymyslieť.

Napriek tomu, že manipulovanie s vyšetrovacím spisom i zatajovanie dôkazov je preukázateľné, Najvyšší súd vyhlásil, že „tvrdenie obhajoby o možnom manipulovaní so spisom a zatajovaní dôkazov neobstojí“. Lenže práve kpt. Lamačka sa pred časom obhajcovi Dr. Tury-Nagyovi priznal, že počas vyšetrovania boli dané isté pokyny a vyšetrovatelia mali len splniť každý svoju určenú úlohu. Podobne aj vyšetrovateľ mjr. Tóth pred časom potvrdil, že vyšetrovanie sa nesmelo uberať tzv. iránskou stopou, ktorú sledoval práve on. Levočský archív Ministerstva vnútra ukrýva jasné dôkazy o manipulovaní so spisom a zasahovaní najvyšších straníckych kruhov do vyšetrovania. Medzi nimi napríklad aj kľúčovú výpoveď, ktorú vyšetrovateľ Pálka nedal do spisu, ako aj výpovede manželov, ktorí boli priamymi svedkami únosu Cervanovej a ktorých popis únoscov sedí na arabské typy. Podľa Najvyššieho súdu sa tzv. arabská stopa nikdy nepotvrdila. Skutočnosť je však taká, že sa ani nemohla, pretože tento pôvodný smer  vyšetrovania zastavilo samotné stranícke vedenie. Najvyšší súd dnes vyhlasuje, že „ďalšie dôkazy, ktorých vykonanie navrhli obvinení (…) nie je potrebné vykonať“ a že nie je potrebné zaoberať sa skutočnosťami z levočského archívu. Bez kúska cti tak Michálikov senát Najvyššieho súdu odstrčil bokom dôkazy v prospech obvinených a ignoruje dôkazy, ktoré mali byť súčasťou vyšetrovacieho spisu. Znamená to, že zopakoval nezákonnosti z osemdesiatych rokov. Je však viac než zrejmé, že za každú cenu je nutné kryť chrbát všetkým aktérom najväčšieho zločinu komunizmu z jeho poslednej fázy. Navyše, kto počúval odôvodnenie rozsudku, mohol mať dojem, že ak by dnes jestvoval rozsudok smrti, bol by týmto nevinným ľuďom uložený. Tak ako to kedysi pre niektorých z odsúdených žiadal Michálikov kamarát Valašík. Ako inak si vysvetliť vrcholne arogantné a cynické vyjadrenie predsedu senátu NS, že „pozitívne je pre obžalovaných to, že na Slovensku už nie je trest smrti“?

Príkladom toho, ako pristupoval Michálikov senát k tomuto prípadu, je aj výrok, že „zo spisu tiež vyplýva, že rodinný príslušníci obžalovaných boli na významných postoch vtedajšej spoločnosti“. Najvyšší súd tak preukázal, že sa nezaoberal otázkou pravdy a spravodlivosti, ale svoje výroky opieral o vyšetrovací spis z čias, keď vyšetrovatelia neprípustným spôsobom vykonávali selekciu dôkazov, keď bolo vyšetrovanie preukázateľne manipulované a niektoré dôkazy o nevine obžalovaných neboli vykonané, iné boli utajované. Lenže obžalovaní sa celé roky snažili poukázať práve na absurdné a nepravdivé skutočnosti vo vyšetrovacom spise a na jeho nedostatočnosť. Mimochodom, tvrdenie o tom, že šlo o deti nomenklatúrnych kádrov je tak isto lož.

V tomto svetle je pripomenutie tvrdenia senátu Najvyššieho súdu o tom, že obžalovaní „prostredníctvom vybraných médií a redaktorov“ jednostranne informovali verejnosť, už len akoby poznámkou pod čiarou. Avšak k tomuto tvrdeniu by mali médiá i redaktori zaujať vlastné stanovisko. Podobnou akoby poznámkou pod čiarou je v tomto celom komplexe obludností aj to, že rozsudok hovorí aj o trestnom čine znásilnenia, pričom odborný posudok vo vyšetrovacom spise nič také netvrdí. Michálikov senát nám v tejto veci odkazuje, že hoci znásilnenie nebolo potvrdené, nebolo ani vyvrátené, a teda sa mohlo stať, a teda sa určite aj stalo a preto sú odsúdení aj za tento trestný čin.

Quo vadis spravodlivosť?

Potom, ako Michálikov senát Najvyššieho súdu potvrdil výrok o vine obžalovaných, sa natíska kľúčová otázka: Kto môže byť garantom spravodlivosti v tejto krajine, ak ňou minimálne v jednom prípade nie je ani Najvyšší súd? O to viac, ak tu ide o ľudské životy, dnes už zničené a pošliapané. O to viac, ak po zmene režimu sme mali nádej, že justičné zločiny sa už opakovať nebudú. V tomto prípade však zločin komunizmu bol podčiarknutý spôsobom, ktorý možno nazvať aj zločinom demokratickej justície.

Najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie podľa odôvodnenia z roku 1982, ktoré len kozmeticky upravil, a to napriek tomu, že rozsudok z roku 1982 Najvyšší súd ČSFR 1990 zrušil. Aj preto mohla mať rétorika predsedu senátu nádych z čias reálneho socializmu. Avšak kto počúval formulácie a vyjadrenia v odôvodnení rozsudku, vedel v nich čítať takpovediac „rukopis“ Milana Valašíka. Michálikov senát, podobne ako predtým Krajský súd, nejavil ani najmenší záujem odstrániť pochybenia, hoci to bolo povinnosťou. Nečudo, veď „zglejené bratstvo“, ako to pred časom výstižne pomenoval František Šebej, sa dnes neodváži konať inak. Dokážu však takíto sudcovia pokojne spávať a každé ráno sa pokojne pozrieť do zrkadla? Možno áno. V tom prípade je to však absencia aj posledných kúskov svedomia. Môže niekto garantovať, že v štáte s takouto justíciou a takouto (ne)spravodlivosťou sa justičná zvôľa a nespravodlivosť nemôže obrátiť aj proti komukoľvek z nás? Kto zaručí, že v budúcnosti nebudú stáť iní ľudia v iných prípadoch bezradní a bezmocní pred silou neprávosti a nespravodlivosti? Podobne ako poškodení v prípade únosu prezidentovho syna, alebo matka zavraždeného Róberta Remiáša? A kto zastaví postupujúcu rezignáciu mnohých občanov pred nespravodlivosťou a zvôľou moci a vráti im vieru v spravodlivosť, ľudskosť, slušnosť, etickosť?

(DF 49/2006, s. 2)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs